CHORVÁT VOJDE DO BARU ...

Ivan Rakitič zažíva s Barcelonou vydarený štart do novej sezóny a možno aj to ho viedlo k tomu, aby na stránke theplayerstribune.com vyrozprával (napísal) svoj životný príbeh. My Vám dnes prinášame jeho preklad a prajeme príjemné čítanie. 


Mám príbeh pre Hollywood. Romantickú komédiu, ktorá sa skutočne stala. Začína sa, keď Chorvát vojde do baru...

Bolo to v roku 2011, mal som 23 rokov. Do Španielska som dorazil neskoro večer, mohlo byť asi 22:00. Posledné štyri roky som hrával v nemeckom Schalke 04 a v Seville bolo všetko prichystané k spečateniu môjho prestupu hneď nasledujúce ráno. Už bolo treba iba prejsť lekárskou prehliadkou a podpísať dokumenty. Môj starší brat Dejan cestoval so mnou a keď sme dorazili na hotel, dopriali sme si neskorú večeru s niekoľkými ľuďmi z klubu. Z už ani neviem akého dôvodu, som bol po večeri celkom nervózny a vedel som, že asi nezaspím. Tak som bratovi povedal: „Poďme si dať jeden drink a pôjdeme spať.“

Tieto slová mi zmenili život.

Pretože žena, ktorá pracovala v hotelovom bare bola ... pfuuu. Toto je tá časť filmu, kedy všetko beží v slowmotion, poznáte to. Bola tak nádherná. Povedal som si: „OK. Sevilla. Ty vole. Páči sa mi tu.“

Problém bol, že som jej nedokázal povedať nič viac, iba „Hola“, pretože som po španielsky nevedel. Dokázal som rozprávať nemecky, anglicky, taliansky, francúzsky a srbo-chorvátsky, ale po španielsky ani ťuk, proste hrôza. Tak sme tam s bratom len tak sedeli, rozprávali sa, a v tom bratovi zvoní telefón a volá mu zástupca iného veľkého európskeho klubu. Povedal mu, že sa dopočuli, že som v Seville a chceli nám poslať lietadlo, aby som mohol ísť vyriešiť radšej prestup k nim. So Sevillou sme nemali ešte žiadnu formálnu dohodu a prestup do Španielska bol veľkým krokom. Možno aj veľký risk. Nová krajina, nový jazyk, nikoho som tam nepoznal. Ten tím, ktorý po mňa chcel poslať lietadlo ... povedzme, že by to bola jednoduchšia voľba.

Dejan sa ma opýtal: „Čo chceš robiť?“
Povedal som mu: „No, už som povedal Áno prezidentovi Seville a moje slovo je viac ako podpis na papieri.“
Odpovedal: „Dobre, poviem im.“

Potom som ukázal smerom k barovému pultu a vravím: „Vidíš našu čašníčku? Budem hrať tu, za Sevillu a táto žena sa stane mojou manželkou.“ Brat sa iba začal smiať a povedal mi: „Okej, ako povieš.“ Myslel si, že si robím srandu. Čašníčka sa vrátila k nám a opýtala sa nás, či už sme dopili. Ja som pozrel na brata a povedal som mu: „Vieš čo, stále som nejaký nervózny. Nemyslím, že dokážem spať. Dajme si ešte jeden...“

Hneď ďalší deň som podpísal kontrakt so Sevillou a v tom hoteli som strávil ďalšie 3 mesiace, zatiaľ čo som sa snažil nájsť si dom. Takže každé ráno som šiel do hotelového baru na kávu a pomarančovú fantu, aby som mohol vidieť tú krásnu čašníčku. Jediné, čo som vedel bolo, že sa volá Raquel. Ona nevedela ani slovo po anglicky, ja ani slovo po španielsky. Takže každé ráno ... „Buenos días, Raquel. Un café y un Fanta naranja.“

Neviem, ako by som to vysvetlil. Niekedy jednoducho niekoho stretnete a máte úplne odlišné pocity. Kedykoľvek som ju videl, bolo to ako keby vo mne explodovala bomba. Týždeň za týždňom som sa pomaly začal učiť niektoré španielske slová, a ak som niečo nevedel, používal som ruky-nohy ako som sa jej snažil vysvetliť, čo som sa jej snažil povedať.

Pripadalo jej to veľmi zábavné. Tvárila sa akože „Ja ... Jane. Ty .... Tarzan.“

Pil som toľko kávy až to bolo smiešne. Na rande som ju pozval 20, alebo 30-krát. Nikdy nepovedala nie, ale vždy mala nachystanú výhovorku, že musí dlho pracovať a potom ísť do postele. Po troch mesiacoch som sa nasťahoval do svojho domu a pamätám sa, že som bol dosť smutný, pretože som si myslel, že to znamená koniec. Ale nevzdal som sa. Naďalej som do toho baru neustále jazdil na kávu. Keď nepracovala, otočil som sa na päte hneď vo dverách. Ale keď tam bola, vždy som sa cítil šťastný.

Medzitým sa moja španielčina zlepšovala, takže sme sa mohli viac rozprávať. Neustále som sa nútil sledovať španielske televízie a počúvať španielske rádio. Myslím, že mám šťastie, pretože vďaka bohvie akej príčine majú Balkánci talent na jazyky.

Jedného dňa mi Raquel konečne vysvetlila, prečo so mnou nechcela nikam ísť. Povedala: „Si futbalista. Môžeš sa sťahovať do inej krajiny každý rok. Prepáč, ale nie.“ Viete, nie som najlepší chlap na svete, tak som si pomyslel: „Do prdele, možno na mňa pozerá a nemá pocit, že som dobrý futbalista, že ma Sevilla v lete predá.“

Preto časť mojej motivácie, keď som šiel na tréning, bolo zabývať sa v kádri tímu, aby som jej mohol byť nablízku a konečne by so mnou šla na večeru. Trvalo mi to presne 7 mesiacov. Prišiel som 27.1. a 20.8 som dostal smsku: "Je so sestrou v bare a popíjajú. Nepracuje!" 

Pravdou je, že v tom čase už takmer všetci v meste poznali môj príbeh, tak mi niekto, kto bol vtedy v bare, poslal smsku. Svoj zdroj ale neprezradím. Hneď som zavolal kamarátovi, sadli sme do auta a išli priamo do hotela.

Sadol som si vedľa Raquel a povedal som jej: „OK, dnes nepracuješ. Konečne máš čas ísť so mnou na večeru.“
Bola prekvapená a povedala iba, že nevie, že možno...
Tak som povedal: „Nie. Ja nikam nejdem. Viem, že ste tu so sestrou a tak, ale musíme dnes začať. Poďme. Všetci.“
A tak sme šli všetci spolu.

Na druhý deň sme sa streli na obed a odvtedy sme spolu. Spolu už 6 rokov a máme 2 dcérky. A bola to tá najťažšia vec akú som kedy v živote urobil. Bolo to ťažšie ako vyhrať Ligu Majstrov, a to mi trvalo približne rovnako.

Náramne vtipné bolo, keď som prvýkrát stretol jej rodinu. Vtedy už som sa cítil sebavedomo čo sa týka španielčiny, ale keď sa dostanete doprostred veľkej rodiny, pfúúú Bože ... rozprávali tak rýchlo a so sevillským akcentom, ktorý je trochu iný.

Jej otec sa snažil so mnou vtipkovať, ale ja som nemal ani tušenie čo mi to do riti hovorí.Tak som jednoducho predstieral, že mu rozumiem, a smial som sa aj tak. Lenže on videl, že nerozumiem ani ťuk, tak mi po chvíly povedal: „To máš jedno. Daj mi 2-3 mesiace a budeš mi rozumieť.“

Myslím, že toto je osobitý charakter  ľudí zo Seville. Majú otvoreného ducha a príjmu každého ako rodinu. Bolo to vtipné aj v tom, že moju ženu futbal vôbec nezaujíma, tak som si myslel, že jej rodina na tom bude podobne. Opak je však pravdou, sú veľkými fanúšikmi FC Sevilla. Starý otec mojej ženy už bol po smrti keď som ju stretol, ale jej otec mi rozprával, že keď počas posledných dní šiel do nemocnice, sestrička mu vzala jeho oblečenie a dala mu nemocničné, ale keď chcela, aby si dal dolu hodinky, rázne odmietol. Boli to jeho špeciálne Sevilla hodinky. Povedal: „Nie, hodinky si nechávam. Až do konca. Ak pôjdem, odídem s mojim klubom.“

Myslím, že ľudia nie celkom chápu ako sú futbalisti v živote ovplyvňovaní ľuďmi v ich živote. Robíme rozhovory, kde sa nás vždy pýtajú na trénera, taktiku, tréning, ale takmer nikto sa nikdy neopýta čo sa deje mimo trávnika. A pre mňa je to rovnako dôležité ako kariéra. V priebehu 6 rokov som odišiel zo Švajčiarska do Nemecka a neskôr z Nemecka do Španielska, pričom to v niektorých momentoch boli veľmi intenzívne zážitky, kedy som bol sám. V Bazileji a Schalke som bol dobrý, ale vždy som cítil, ako keby mi niečo chýbalo.

Keď som spoznal svoju ženu, cítil som, že konečne mám skutočne pre čo hrať, a moja kariéra vyrástla na iný level. V Seville som zažil úžasné roky. V roku 2013 som bol menovaný za kapitána ako prvý zahraničný hráč od čias Maradonu. Bola to pre mňa neopísateľná pocta a o to viac, keď viem , koľko Sevilla znamenala pre starého otca mojej ženy.

Rovnako tak to pre mňa ale bol aj pocit hrdosti kvôli tomu, čo som prežil. Moji rodičia pochádzajú z Chorvátska, ale krátko pred začiatkom vojny v Bosne a Hercegovine emigrovali do Švajčiarska, pretože cítili blížiace sa nebezpečenstvo. Vyrastal som teda vo Švajčiarsku a veľmi som obdivoval Roberta Prosinečkiho. Pre Chorvátov bol hrdina. A zatiaľ čo ja som bol dieťa, on hrával za Real Madrid, Barcelonu a Sevillu. Mal som šťastie a mohol som si užívať normálny život s mojimi kamarátmi vo Švajčiarsku, nedotknutý vojnou. Lenže na dlhý čas bolo pre moju rodinu nemožné vrátiť sa do Chorvátska. Myslím, že prvýkrát čo sme šli naspäť, som mal 7 rokov, boli sme iba navštíviť starých rodičov. Preto pre mňa, ktorý som navštevoval švajčiarsku školu obklopený švajčiarskymi kamarátmi, bola moja chorvátska identita spätá práve s Prosinečkim a národným tímom.

Moja mama rada rozpráva príhodu. Keď som začal chodiť do školy, po treťom, alebo štvrtom dni som prišiel domov a povedal: „Mama, už tam nechcem chodiť. Chcem iba hrať futbal. Ako dlho tam ešte musím chodiť?“
A ona odpovedala: „Deväť rokov.“
Tak som odpovedal: „Deväť rokov? Dobre. Deväť rokov, ale ani o deň viac.“

A skoro presne tak nejako to nakoniec aj bolo. Keď som mal 17 rokov, začal som profesionálne hrávať za FC Basel. Môj sen bol jasný. Chcel som byť Robert Prosinečki. Takže to, že som mohol hrať za Sevillu a dokonca ma vymenovali za kapitána, bolo naozaj neuveriteľné.

Keď ma v roku 2014 chcela získať Barcelona, bola to celkom zaujímavá skúsenosť, keďže rodina mojej manželky jednoznačne chcela, aby som ostal. Ale rovnako tak si uvedomovali, že dostanete iba jednu príležitosť hrať v najväčšom klube sveta. Nakoniec ma teda podporovali akokoľvek som sa chystal rozhodnúť. Bolo to pre náš veľmi ťažké rozhodnutie, ťažšie ako by ste si mohli myslieť. Sevilla bola ale spokojná s čiastkou, ktorú bola Barcelona ochotná zaplatiť a prestup odobrili. Bol som šťastný, že som odchádzal v dobrom, pretože v Seville sa mi zmenil celý život.

Raquelin otec sa tváril ako že: „OK, veľa šťastia, ale keď budete hrať proti Seville ... nuž, bohužiaľ, je mi ľúto.“

Je snom každého chlapca hrať za Barcelonu. Pamätám si, keď som prišiel na prezentáciu, vošiel som do šatne a pri mojej skrinke už boli prichystané moje kopačky. Dostal som zimomriavky len z toho, že som sa na tie kopačky pozeral. Vravím si „toto nie sú len moje kopačky. Toto sú moje barcelonské kopačky.“

Ako futbalista chcete samozrejme vyhrávať zápasy a tituly. Ale byť súčasťou tohto klubu je niečo iné. S rešpektom k ostatným veľkým klubom, ale v Barcelone existuje akési osobité puto s ľuďmi žijúcimi v meste, a aj s ľuďmi po celom svete.

Ako záložník mám to obrovské šťastie hrať s najlepšími útočníkmi na svete. U Messiho, napríklad, vidí celý svet jeho brilantnosť každý zápas. Ale musíte to vynásobiť 20, alebo 50-krát, aby ste vedeli čo predvádza na tréningoch. Pre mňa, ako futbalového fanúšika, je radosť môcť s ním hrať každý deň. Ale nie je to iba on. To isté platilo pre Neymara, Xaviho, a teraz pre Suáreza, Iniestu, či Piquého. V tom ako sa snažíme hrať je určitý rytmus, je to ako veľký stroj. Keď stlačíte tlačidlo, všetky súčasti vo vnútri okamžite vedia čo robiť. Jedna vec je sledovať to v televízii, alebo hrať proti Barcelone, ale iná vec je zažiť to na vlastnej koži zvnútra. Ak si v Barcelone neužívate futbal, tak sa z futbalu netešíte vôbec.

Pre mňa je potešením každý deň v ktorý hrám futbal. Švajčiarsko som opustil pred 10 rokmi, aby som nasledoval svoj sen a som veľmi šťastný, že som skončil v Barcelone. Dúfam, že tento dres budem nosiť ešte mnoho rokov.

Myslím, že keď som sem prišiel, veľa spoluhráčov bolo prekvapených ako dobre som rozprával po španielsky (sevillským akcentom) a bolo to pre mňa veľmi užitočné pri adaptácii v šatni. Ďakovať za to môžem svojej žene. Ona je dôvodom, že som sa dokázal z Tarzana vypracovať na kapitána FC Sevilla, a na šampióna v Barcelone.

Naša staršia dcérka má už 4 roky a pomaly začína chápať ako seriózne ľudia futbal v Barcelone berú. Snažíme sa odhadnúť, či bude futbalom posadnutá ako ja, alebo ju nebude zaujímať vôbec, ako jej mamu. Momentálne je niekde uprostred.

Keď doma pozerám futbal v televízii a niekto strelí gól, vždy sa nahnevá a povie: „Nie! Tato ty musíš dávať góly!“ Je úplne jedno, či je to Messi, alebo Suárez. Nie. To proste nie je dosť dobré. Tatino musí dávať góly. Nemôže prihrávať, musí strieľať góly.

Tak sa snažím ako najlepšie viem. Možno o tom skúsim pokecať s Leom :-D