AKO BOBBY ROBSON BOJOVAL, ALE NEDOKÁZAL V KATALÁNSKU ZÍSKAŤ REŠPEKT

AKO BOBBY ROBSON BOJOVAL, ALE NEDOKÁZAL V KATALÁNSKU ZÍSKAŤ REŠPEKT

Bývalý tréner Anglicka vyhral s Barcelonou trofeje, avšak druhej sezóny sa v Katalánsku nedočkal. Jonathan Wilson vo svojej knihe vysvetľuje, prečo tomu tak bolo.

Bobby Robson, než sa stal lodivodom Blaugranas, Barçu najprv dvakrát odmietol. Prvýkrát z loajálnosti ku Ipswich Town a následne z loajálnosti k Anglicku. Tretíkrát však už ponúknutú možnosť nedokázal odmietnuť ani on. Vo svojej autobiografii napísal, možno trochu optimisticky, že jeho minulé rekordy mu priniesli rešpekt, avšak ktokoľvek sa stal v Barcelone nasledovníkom Johana Cruyffa, okamžite bol pod enormným tlakom. Robson priznal, že „Cruyff prenasledoval moje prvé dni v Barcelone“.

Dnes je tendenciou písať o sezóne 1996/1997 ako o neúspechu napriek tomu, že najmä vďaka výkonom mladého Ronalda, ktorý prišiel z PSV za 20 miliónov dolárov, bola naopak sezónou pozoruhodnou.

Sám Robson dokonca naznačil, že neúspech bol zámerom, alebo sa s ním prinajmenšom počítalo, pretože v podmienkach jeho zmluvy bola klauzula, ktorá stanovovala, že by mohol byť po roku presunutý na post riaditeľa futbalovej sekcie. To bolo jasným náznakom toho, že Robson bol považovaný za postavu, ktorá mala zmierniť dopad post-Cruyffových časov. Napriek tomu Bobby Robson dokázal s tímom vyhrať Copa del Rey aj Pohár víťazov pohárov (predchodca Európskej ligy) a Barça v lige finišovala iba 2 body za majstrovským Realom Madrid, ktorý v tej sezóne odohral celkovo o 14 zápasov menej.

Problémom bol pravdepodobne štýl hry aj keď vôbec nie je jasné, ako by ktokoľvek v tomto smere mohol nadviazať na Cruyffa. „Robson bol viac o srdci“, povedal Hristo Stoičkov. „Mal rád kontakt, Johan chcel naopak viac hrať futbal. Robson chcel hrať futbal, ale tvrdo, so srdcom.“ Nie je preto prekvapením, že bol Robson prekvapený, keď po výhre 6-0 s Rayom Vallecano prišla kritika. Potom ale nikdy nepochopil túto stránku života na Camp Nou. „Bolo to veľmi politické prostredie a ja som nebol politické zviera“, povedal. „Pri najmenšom náznaku odchýlky už prichádzala hystéria.“

Robson tvrdil, že svojím úspechom „strápnil“ Barçu, což by mohlo byť nadnesené, ale pravdou je, že kvôli tomu bolo ťažšie dotiahnuť už po roku Louisa Van Gaala. Nakoniec si obaja uvedomili, že Josep Luís Núňez podpísal zmluvu s obomi zároveň. Robson teda ustúpil a očividne si užíval ten jeden rok v pozícii akéhosi veľvyslanca skautov. Jeho rok na lavičke Barcelony sa teda stal akousi výlukou medzi dvoma tvárami filozofie totálneho futbalu holandskej školy, a preto zrejme býva prehliadaný.

Bobby Robson taktiež pomohol podporiť antézu tradície. Keď prišiel do Barcelony, priviedol si so sebou tmavovlasého prekladateľa s ostrými rysmi tváre. José Mourinho bol vždy viac ako tlmočník. V tej dobe 33-ročný Portugalec sa pre futbal narodil. Jeho strýko bol prezidentom Vitórie Setúbal. Jeho otec José Manuel Mourinho Félix bol brankárom. José sa veľmi chcel stať hráčom, ale po skúškach v Rio Ave, ked bol vtedy jeho otec trénerom, Belenenses a Sesimbre uznal, že jeho budúcnosťou je trénovanie.

V lete 1996 Barcelona podpísala Ronalda, ktorý mal stále iba 19 rokov, ale už bol jedným z najlepších útočníkov na svete. Podľa holandského novinára Fritsa Barenda to bol iba populistický ťah, ako dostať fanúšikov po odchode Johana Cruyffa späť na tribúny. Rovnaký populistický ťah ako menovanie Cruyffa do funkcie po udalostiach Hesperia Munity [Hesperia munity bolo povstanie hráčov a trénera Aragonésa  proti prezidentovi Núňezovi, ktoré dostalo meno po hoteli, v ktorom sa hráči a prezident zišli. Celé mužstvo bolo nakoniec vyhodené, ostal iba brankár Andoni Zubizaretta. Bolo to najhoršie obdobie klubu od sezóny 1941/1942]. A nahradenie Cruyffa bolo vždy nemožné.



Robsonova genialita možno vytvorila efektívny kontrast, no akékoľvek pochybnosti hráči mali, boli o to väčšie jedného rána, keď prišiel a pokúšal sa vysvetliť svoju taktiku tak, že všetko kreslil kriedou na podlahu v šatni. Po Cruyffovi, Robson vyzeral veľmi tradične a chýbala mu schopnosť veľmi jednoducho a jasne vysvetliť svoje myšlienky a požiadavky, akú mal jeho predchodca. Preto ďalšie, jasnejšie pokyny doplňoval Mourinho.

„Sledoval som Mourinha každý deň celý rok“, povedal Stoičkov. „Bol typickým príkladom chlapa, ktorý si všímal všetko – šatňu, autobus, kontrolu. Všetko. To bol dôvod jeho tvrdej povahy, chcel mať všetko na 100%. V šatni, dicsciplínu, organizáciu.“

V tých časoch mali Mourinho a Guardiola celkom srdečný vzťah. Guardiola napríklad zasiahol, keď sa počas ligového zápasu na San Mamés obkolesila okolo Mourinha celá lavička domáceho Athletic Clubu. Záznam z osláv po výhre s PSG vo finále Pohára víťaza pohárov v Rotterdame ukazuje, ako sa títo dvaja objímajú na ihrisku. Možno, že to v kontexte výhry európskej trofeje znamená veľmi málo, avšak spôsob akým Guardiola reaguje, keď zazrel Mourinha naznačuje, že tam bola aspoň nejaká miera vzájomného rešpektu a náklonnosti.

Napriek tomu sa o zápase viedlo niekoľko dlhých a detailných debát. Aj keď Mourinho robil čo mohol, aby slúžil ako spojenie medzi Robsonom a hráčmi, najmä tzv. „Gang4“ (Guardiola, Luis Enrique, Abelardo a Sergi) si to ihneď po finále namierili do šatne. Robson hovoril, že „Guardiola bol veľká ryba a taktiež skvelý hráč. Vždy vravel, že nemôžeme hrať takto, alebo nemôžeme robiť tamto. Mal názor na všetko. José videl, že Guardiola bol dôležitou postavou tímu a klubu, a povedal si „Musím s ním dobre vychádzať“. A podarilo sa mu to. Mourinho a Guardiola boli voči sebe celkom priateľskí.“

V pamätiach La meva gent, el meu futbol z roku 2001 Guardiola povedal, že hráči nakoniec prišli na Robsonov spôsob myslenia, avšak trvalo to štyri mesiace a za ten čas už bol ligový titul fuč a vedenie sa dávno rozhodlo. „Synchrónnosť (myslenia Robsona a hráčov) bola interpretovaná ako samoriadenie (každý bol zodpovedný sám za seba)“, napísal Guardiola.

A možno to tak naozaj bolo. Cez polčas finále Copa del Rey 1997 proti Realu Betis, bolo skóre 1-1. Hráči sa chceli sústrediť na útoky po pravej strane, pretože na ľavej strane obrany Betisu videli slabinu a diskutovali svoj plán s Mourinhom, zatiaľ čo Robson to len sledoval. Možno, že Robson bol iba „chromá kačica“, alebo naopak povzbudzoval hráčov, aby mysleli sami za seba a dohodli sa. Či to nakoniec bolo tak, či onak, Robsonov fígeľ fungoval a Barça nakoniec vyhrala 3-2 po predĺžení.

Robson ostal až do úplneho konca zmätený politikou klubu. V Anglicku protestoval, že je „krvavým hrdinom“ pre jeho úspech v Copa del Rey a PVP, zatiaľ čo 90 bodov, ktoré Blaugranas získali v lige bolo viac ako získal Cruyff v 7 zo 8 sezón na lavičke Barcelony (po  vykonaní potrebnej úpravy a prevodu z 2 na 3 body za výhru, pozn. red.). Jeho osud však bol dávno rozhodnutý. Pár dní po finále s Betisom bol Robson odsunutý na vedľajšiu koľaj a tímu sa ujal Van Gaal.



Núňez informoval Robsona o jeho osude na schôdzke, na ktorej bol prítomný aj Mourinho a jeho nasledovník Van Gaal. Van Gaal spomína, že „Mourinho úplne stratil nervy. Nebolo to pekné voči Núňezovi ani voči mne.“

Dôvod zmeny bol takmer úplne ideologický. „Robson bol typickým anglickým trénerom“, povedal Van Gaal. „Inšpiroval svojich hráčov určitým spôsobom, bol pre nich otcom. Nehral tak ako holandská škola. Bol tam iba jednu sezónu a vyhral tri tituly. Napriek tomu sa ale vedenie klubu chcelo viac inšpirovať víziou Rinusa Michelsa a Johana Cruyffa.“


Zdroje: theguardian.com

Diskuze ke článku

  • Jakub19 Penya administrátor
    09.09.2018, 16:41

    Sezóna 1996/97 patří k mým nejoblíbenějším smiley

  • Migueli Penya administrátor
    10.09.2018, 08:00

    To, co v té sezóně převáděl Ronaldo od té doby dokázal jen Messi.


Přidat komentář

Pro přidávání komentářů se musíte přihlásit
Fanklubový eshop FC Barcelona