EL CLÁSICO – VELKÝ PŘEHLED

Zápas, ktorý reprezentuje toľko vášní, emócií, spomienok, tento duel nie je len "bitkou" dvoch rivalov na trávniku, ale aj stretom dvoch národov (kultúr), ktoré boli zaznamenané v histórii alebo poézii. A aby sme pochopili o čom je tento zápas, musíme sa spolu na krátky moment vrátiť v čase. Liverpool vs Everton, Arsenal vs Tottenham, AC Milan vs Inter Milan alebo napríklad Boca Juniors vs River Plate sú veľké a tradičné zápasy. Základ tejto rivality je veľmi jednoduchý - geografická vzdialenosť. Oba kluby sú vždy totiž z jedného mesta. Barcelona vs Real Madrid?S ich rivalitou nemá vzdialenosť nič spoločného, nakoľko sa nachádzajú v rôznych regiónoch Španielska.
Barcelona a Madrid sú dve najväčšie mestá v Španielsku. Už len to je dostatočný dôvod k rivalite. Avšak obidva kluby sú zástupcami veľkých regiónov: Katalánska a Kastílska. Madrid je sídlom vlády a kráľovskej rodiny. Na druhej strane všetky myšlienky, ktoré ovplyvňovali Španielsku modernú históriu ako republikánstvo, federalizmus, anarchia, komunizmus a mnoho ďalších boli, ako prvé predstavené v Španielsku, ale stali sa silnejšími v Katalánsku, presnejšie v Barcelone. Katalánsko, hlavne Barcelona, je však mesto módy, umenia, filozofie a architektúry. Katalánci sú veľmi hrdí na svoju históriu a zvyky, na ktoré nedajú dopustiť, a tak niet divu, že Katalánsko je jedným z najsamostatnejších regiónov celého Španielska s množstvom výhod.
Katalánsko je považované za centrum demokracie, slobodných myšlienok. Naopak Madrid za centrum kráľovskej moci. Toto delenie bolo najviac zaužívané za vlády generála Franca.
Ideologický, sociálny aj politický boj centralizovaný do oboch miest rozdeľuje prakticky celé Španielsko a el clásico je súbojom týchto častí. Aj iné tímy, fanúšikovia fandia jednému alebo druhému celku. Nikto neostáva neutrálny.

Francova diktatúra

Za diktátorskej vlády Prima de Rivera a hlavne za vlády Francisca Franca sa zatiahli mračná ponad celé Španielsko a bolo to obdobie plné obmedzení a vládneho centralizmu. FC Barcelona sa stala pre Kataláncov Viac Než Klub, pretože reprezentovala demokratické myšlienky. Pre väčšinu Kataláncov ako aj Španielov je Real Madrid tradičným španielskym klubom. Hoci počas Španielskej občianskej vojny, členovia oboch klubov ako Josep Sunyol a Rafael Sánchez Guerra, boli popravení Francom.
Okamžite po skončení občianskej vojny rivalita medzi oboma klubmi nabrala na intenzite. Stret medzi Barcou a Realom nebol viac braný, ako bežný zápas, ale Barcelona sa stala Viac Než Klubom, ktorá sa stala symbolom demokracie, republikánstva, federalizmu, anarchizmu a komunizmu zatiaľ, čo Real bol vnímaný ako Kráľovský klub, ktorý uprednostňoval Španielsku politickú hierarchiu.
Občianska vojna, ktorá trvala od roku 1936 do 1939 a po jej skončení sa dostal k moci generál Franco. Vojna si vyžiadala 500 000 životov.... Barcelona bola základňou republikánskeho odporu proti fašistickým nacionalistom, čo malo za následok, že obyvatelia Barcelony, ako aj futbalový klub FC Barcelona boli do tohto konfliktu zatiahnutý. O mesiac po skončení vojny bol Josep Sunol a Garriga zavraždený Francovými vojakmi v Gudalajare. 16. Marca 1938, fašisti zhodili bombu na majetok FC Barcelony (sociálny klub) a o pár mesiacov Barcelonu okupovali fašisti a ako symbol nedisciplinovanosti Kataláncov, mala zaniknúť FC Barcelona, ktorá mala vtedy 3486 členov. Franco ďalej zakázal Katalánčinu a vlajky, ďalej bolo zakázané používať v Španielsku nešpanielske názvy, čo viedlo že FC Barcelona sa musela premenovať na Club de Fútbol Barcelona (čiže z FC Barcelony sa stala CF Barcelona). Katalánska vlajka musela byť odstránená aj z klubového znaku. Jediným miestom kde sa mohlo slobodne hovoriť Katalánsky bol štadión.
CF Barcelona strávila mnoho povojnových rokov za svojim rivalom z Madridu. Francova vláda často zasahovala do Španielskeho futbalu, kde uprednostňovala Kráľovský klub pred Barcelonou, kde napríklad vraj pomohla Realu pri prestupe Alfreda Di Stefana, ktorý bol jednou nohou už v Barcelone .
Barcelona bola, založená v roku 1899 Švajčiarskym obchodníkom Joanom Gamperom len rok po zahanbujúcej porážke Španielskej armády v Americko-Španielskej vojne v roku 1888. S pocitom sklamania a pádu Španielskeho kráľovstva sa začali silnejšie ozývať hlasy Katalánskeho nacionalizmu a Katalánci mali perfektnú príležitosť prostredníctvom FC Barcelony vyjadriť svoje myšlienky a svoju identitu.
Tieto pocity nacionalizmu v Katalánsku nielenže prežili až dodnes, ale každým dňom silnejú. Diktátorský režim za čias Franca voči Barcelone a jeho ľuďom iba viedol k silnejšej mentalite Kataláncov ku klubu a regiónu, ktorý bol proti centralizmu, ktorý vychádzal z Madridu. To, že Franco sa stal fanúšikom Realu Madrid iba prehĺbilo rivalitu medzi oboma klubmi.
Táto teória hovorí, že FC Barcelona je klub demokracie a slobody v boji proti fašizmu a útlaku, ktorý má predstavovať Real Madrid. Ale ako vieme realita je niekedy iná.

Rivalita

Nevraživosť fanúšikov Barcelony proti Realu Madrid začala v roku 1936, keď prezident klubu FC Barcelony, Josep Sunyol, bol zavraždený Francovými vojakmi. FC Barcelona si každý rok pripomína túto udalosť s nepriamymi odkazmi na všetko protiFrancovské a protiMadridské. Nutno však podotknúť, že táto vražda mala viac spoločného s Katalánskou stranou Indipendence, ku ktorej sa Sunyol hlásil a presadzoval jej záujmy, ako to, že bol prezidentom FC Barcelony a tento fakt je do značnej miery prehliadaný Barcelonským fanúšikmi.
Ďalej sú tu úspechy, ktoré Barca zažila počas Francovho režimu, ktoré sú tiež často prehliadané, ale fanúšikovia radšej hovoria o nespravodlivostiach, ktoré boli napáchané na ich milovaný klub a veria, že za chybami rozhodcov stáli členovia Franca. Vo všetkej počestnosti, človek by sa im ani nedivil, pretože z histórie máme nespočet príkladov nekalých praktík rozhodcov, ktorými bola Barca pošpinená. Pripomeňme si teda aspoň pár prípadov:
1)Písal sa rok 1943, Barcelona vo semifinále Copa Del Generalisimo (dnešný Copa Del Rey) narazila na Real Madrid. V domácom prostredí porazila Real 3:1 a vytvorila si dobrú východiskovú situáciu do odvety, avšak v odvete prehrala 1:11. Neskôr sa potvrdilo, že cez polčas do kabín Barcy prišiel rozhodca spolu so štátnym úradníkom a so zbraňou v ruke sa vyhrážal hráčom blaugranas. Aktéri hovoria o tom, že rozhodca neumožnil Barce prejsť cez poliacu čiaru.
2)Alebo prípad "The Guruceta". 6. Júna 1970 Barcelona znova privítala svojho najväčšieho soka v domácom prostredí. Zápas vtedy rozhodoval Guruceta - mladý Bask, ktorý vyrobil nespočet zlých rozhodnutí v prospech Realu, čo sa nakoniec ukázala ako posledná kvapka v mori krívd, ktoré boli na Barcu v tých rokoch páchané pravidelne a Barcelonský fanúšikovia vbehli na trávnik vyjadriť svoju nespokojnosť, pocit frustrácie, zlosti, ktorá sa na nich páchala roky a brali to, ako útok na svoju kultúru, krajinu, ako aj vlastnú identitu.
Ako posledný príklad môžeme spomenúť prestup Alfreda Di Stefana, ktorý patrí, ešte dnes medzi najkontroverznejšie prestupy v dejinách futbalu.

Prípad Di Stéfano

Už viac ako 30 hráčov v histórii španielskeho futbalu prestúpilo či hralo za oba najväčšie kluby Primera Division - Real Madrid a FC Barcelonu (presný zoznam nájdete nižšie v článku). Veľa z týchto transferov vyvolalo vášnivú diskusiu aj nenávisť k danému futbalistovi. Najkontroverznejší bol prestup Luisa Figa do Realu na prelome storočia. Ale dodnes si väčšina fanúšikov pamätá prestup Di Stéfana, ktorý len prehĺbil nenávisť medzi oboma rivalmi.
Alfrédo Di Stéfano patrí k najlepším hráčom histórie futbalu. Stal sa legendou Realu Madrid. Všetko, ale mohlo byť úplne inak, keby nezasiahla vyššia moc. Prestup Di Stéfana do Realu Madrid je jeden z večných sporov medzi FC Barcelonou a Realom Madrid. Argentínec mal totiž namierené do katalánskeho veľkoklubu, kde mal vytvoriť údernú dvojicu s Ladislao Kubalom. Všetko sa skončilo nakoniec úplne inak a Di Stéfano obliekal dres bieleho baletu... Na začiatku 50.tych rokov minulého storočia vládla španielskemu futbalu Barcelona pod trénerom Daučíkom v zostave s vynikajúcim Kubalom. V tej dobe za kolumbijský tím Millionarios žiaril mladučký Alfredo Di Stéfano. Jeho talent nemohol uniknúť ani barcelonskému prezidentovi Enrice Martinu Carretovi ani Santiagovi Bernabeuovi, prezidentovi Realu Madrid.
Barcelona chcela aj naďalej vládnuť Primera Division a tak sa jej zástupci snažili posilniť už tak silný tím. Josep Samitier, legendárny záložník blaugranas a taktiež hráčsky agent, sa snažil dojednať prestup Di Stéfana do Barcy. Vtedajšie noviny už dokonca písali, že spojenie Kubaly a Di Stéfana znamená, že víťaz ligy je už známy na mnoho ďalších rokov dopredu. Alfrédo síce pôsobil v klube Millionarios, ale podpísaný kontrakt a právo na hráča mal argentínsky klub River Plate, odkiaľ do Millionarios odišiel a kam sa mal aj vrátiť. Dôležitým faktom bolo, že Di Stefano z River Plate do Millionarios neprestúpil, ale odišiel sám aj so svojím priateľom a spoluhráčom Nestorom Rossim bez povolenia, aj keď boli obaja viazaní zmluvou s River Plate. Prečo tak urobili? Pretože Argentínu zachvátila veľká generálna stávka. Robotníci v prístave, mäsiari, strojvodcovia, učitelia atd. všetci vstúpili do stávky a žiadali vyššie platy. Ako sa zachovali profesionálni futbalisti? K stávke veľa dôvodov nemali, ich platy im umožňovali spokojný a takmer bezstarostný život a to aj v zlej hospodárskej situácii. Ale stávkujúci tvorili 90% ich obecenstva a tak sa zo solidarity pridali a ligu tak dohrali amatérske tímy. Stávka sa však skončila fiaskom a nepriniesla žiadne zlepšenia a futbalistom už vôbec nie. Futbalový zväz sa pomstil. Nariadil zníženie hornej hranice platov o polovicu. Kluby to privítali s radosťou, ale futbalisti sa búrili. Najviac to postihlo tých, ktorí zarábali najviac, v River Plate Nestora Rossiho a Alfreda di Stéfana. Seňor Libreti – prezident River Plate, im sľúbil, že im po sezóne platy vyrovná, ale zostalo iba pri sľuboch. V tom čase sa v Bogote zišli kolumbijskí milionári a rozhodli sa založiť vlastný futbalový zväz a národnú súťaž. Rozoslali svojich poslov do Európy a do Južnej Ameriky, aby im priviedli najlepších futbalistov. Jedna z prvých ciest kolumbijských veľvyslancov viedla k Rossimu a Di Stefánovi. Ponuka znela lákavo. Obaja si tak vyžiadali pár dní na rozmyslenie. Zašli za prezidentom River Plate a povedali mu: “Keď nám nevyplatíte sľúbené peniaze, tak odídeme!“ Libreti sa tejto vyhrážke len zasmial. Na ďalšom tréningu sa Rossi a Di Stéfano už neukázali. Kolumbia v roku 1950 prežívala futbalovú horúčku, môžeme povedať, že takmer cez noc tam vznikali profesionálne futbalové kluby. Do Kolumbie prišlo takmer 300 futbalistov z celého sveta, najviac z Argentíny, odkiaľ emigrovalo na sever celé národné mužstvo. Postihnuté kluby sa sťažovali u FIFA a jej predseda, Francúz Jules Rimet, odletel do Bogoty, aby spory urovnal. Diplomatickou cestou sa podávali protesty, ale všetko neúspešne. Kolumbijský futbalový zväz vytiahol na stožiar pirátsku vlajku a odmietal zaplatiť klubom odstupné.
Vedenie Barcelony sa dohodlo s River Plate, s právoplatným klubom hráča, na prestupe s tým, že musí súhlasiť aj kolumbijská strana. Skôr ako sa, ale všetko uskutočnilo, do celej veci sa vložil Bernabeu, ktorého mladík upútal v priebehu exhibičného zápasu. Problém bol v tom, že Millionarios nemali v obľube vtedajších barcelonských jednateľov, ktorí mali na starosti tento prestup, pretože boli napojení na konkurenčný klub Santa Fé. V polovici roku 1953 všetko vypadalo tak, že Di Stefáno prestúpi do Barcelony. FIFA prestup potvrdila, ale španielsky zväz nie, ten trval na tom aby sa Barcelona dohodla aj s Kolumbijcami. Celá situácia sa značne skomplikovala a došlo tak ku kurióznej situácii. Barcelona sa dohodla na prestupe, zaplatila požadovanú sumu, avšak dohodu uzavrel aj Real Madrid. Na prvý pohľad by sa možno zdalo, že táto dohoda bude mať menšiu právnu váhu, nebola to pravda. Di Stéfano protiprávne opustil kolumbijsky klub a aby mohol hrať v Španielsku, museli byť narýchlo schválené niektoré potrebné zákony, čo sa aj prekvapivo stalo.
Keď priletel na letisko v Barcelone, novinári sa ho spýtali, kde bude hrať. "S mojím priateľom Samitierom", odpovedal vtedy. V rozhovoroch pre média Alfrédo o Kubalovi hovoril ako: "Môj brat Ladislao". A dokonca v dresu blaugranas odohral aj prípravné zápasy. Barcelonský právnik do rozhlasu prehlásil, že Di Stéfano prestupuje do Barcy, aj keď sa ho snaží získať Real. Túto správu potvrdili aj zástupcovia River Plate. Barcelona však musela zaplatiť tzv. odškodné. V tej dobe už Bernabeu jednal s klubom z Bogoty a vypadalo to, že dôjde k dohode.
24. júla 1953 Alfrédo prehlásil: "Som už unavený z krokov Miliionarios. Chcem hrať za Barcelonu. To je dôvod, prečo som sem prišiel." O týždeň neskôr sa už v médiách píše o tom, že bude musieť zasiahnuť Španielska federácia, športový orgán generála Franca. 7. augusta zástupci River Plate informujú o tom, že Di Stefáno bude hrať za Barcu a nie za Real. Na začiatku septembra Bernabeu žiada futbalovú federáciu, aby potvrdili Di Stefánov prestup do Realu Madrid.
Kolumbia nebola členom FIFA a tak táto medzinárodná futbalová organizácia prenechala rozhodnutie na Španielskom zväze, tzv. Národnej futbalovej federácii. V Madride sa v novinách písalo, že je nutné zabrániť v pokračovaniu nadvlády komunistickej Barcelony na čele s Kubalom. "Je treba zabrániť vnútornému zlu medzinárodného komunizmu." Prečo nie?!, keď Real už 20 rokov nevyhral ligovú súťaž, kdež to Barcelona vyhrávala jednu trofej za druhou. Katalánsky veľkoklub na počiatku ďalšej sezóny opäť valcoval svojich súperov a k tomu jej hráči sa často vyjadrovali aj k politickým otázkam, čo predstavitelia Španielska len ťažko niesli. Reakcia v novinách nenechala na seba príliš dlho čakať: "Barcelona je tím pasákov a násilníkov," písalo sa v madridských novinách.
O celom prípade 15. septembra rozhodovala 17-členná komisia. Jej zloženie bolo nasledovné: 1 zástupca Barcelony, 2 bývalí prezidenti federácie, 2 zástupci Atletica Madrid (vtedy hlavného Francovho klubu, jeden z členov bol aj predseda komisie) a 12 zástupcov Realu Madrid.
Komisia rozhodla "Šalamúnsky". Di Stefáno mal hrať 2 roky za Barcu a 2 roky za Real Madrid. Prezident katalánskeho veľkoklubu Enrico Martí sa potom pod nátlakom Di Stéfana vzdal a následne rezignoval z "osobných dôvodov". Zástupci Realu Madrid však tvrdia, že to bolo dobrovoľné rozhodnutie. Barcelona tak okrem mimoriadneho hráča prišla aj o čiastku, ktorú za neho zaplatila. Nasledujúci rok skutočne Real Madrid ligu vyhral a naštartoval tak svoju veleúspešnú históriu klubu, keď zbieral domáce tituly aj víťazstvá v Pohároch majstrov európskych krajín (predchodca Ligy majstrov). Až po 30 rokoch sa k celej situácii vyjadril Lluis Permanyer, ktorý vtedy celý prípad pečlivo sledoval. Podľa jeho informácií bol barcelonský prezident vydieraný a musel sa hráča vzdať.
Barcelonskí fanúšikovia tvrdia, že v tom mal prsty Franco, z Madridu sa zas šírili správy, že Barca sa vzdala Di Stefána kvôli tomu, že vlastne mala Kubalu a Di Stéfana nepotrebovala.
Celá situácia je značne komplikovaná, obe strany tvrdia niečo iné a celú pravdu sa už asi nikdy nedozvieme. Faktom je, že Real využil nešikovnosti jednania Barcelony, vtedajšieho režimu generála Franca aj povahy Di Stéfana, ktorý dostal za prestup vtedy nevídanú sumu. Mnohí špekulujú, že postup Madridu pri prestupe bola pomsta za prestup Kubaly, ktorého Barca vyfúkla Realu podobne ako Real Di Stéfana..

FC Barcelona – symbol katalánskej identity

Pod Frankovou diktatúrou, ktorá potlačovala Katalánsky jazyk, ako súčasť vytvoriť silno centralizovaný štát, bola práve FC Barcelona, prostriedkom ako vyjadriť myšlienky Katalánskej identity a miestom, kde by mali viať Katalánske vlajky a počuť skandovať Katalánske pozdravy.
A v súčasnosti, keď si Katalánsko vydobylo silnú mieru samostatnosti a to vďaka spolupráci so Zapaterovou vládou môže Barca aj naďalej symbolizovať ciele a túžby tohto regiónu. "Všetky spoločnosti potrebujú priestor, kde by mohli vyjadriť svoju identitu, príslušnosť." hovorí Jordi Josep Salvador, ktorý sa špecializuje v obore politika v Španielskom futbale a ďalej dodáva "To je presne dnešná Barcelona, symbol Katalánskej identity."
Barcelona a Katalánsko boli odvekým rivalom Madridu, čo sa týka futbalu alebo politiky, najväčšou iróniou je, že Real Madrid založili dvaja Katalánci, Juan a Carlos Padrós, v roku 1902. Ale už na počiatku bol Real Madrid významným klubom v Španielskom hlavnom meste a okamžite sa stal motorom, ktorý pomohol rozvoju futbalu v Španielsku. V roku 1903 Real organizoval súťaž (turnaj) Campeonato de Espaňa - obdoba dnešnej Copa Del Rey. V prvom ročníku sa z víťazstva radoval Athletic Bilbao a mimochodom Real na medzinárodnej úrovni stal spoluzakladateľom FIFY v roku 1904.

Dlhá cesta za úspechom

V prvej polovice svojej existencie Merengues neboli taký úspešný ako Barca alebo Bilbao, keď mali na svojom konte iba 9 titulov v Cope (Barcelona Copu vyhrala 11krát, Athletic Bilbao dokonca 17krát) a 1 ligový titul.
Všetko sa zmenilo na začiatku 50. rokov, keď Real získal Alfreda Di Stéfana, ktorý výraznou mierou dopomohol k piatim Európskym pohárom v rokoch 1956 až 1960 a tým sa dostal do pozornosti Generála Franca, ale pripomínalo to trošku otázku - čo bolo skôr vajce či sliepka? Stal sa Real Madrid úspešným pretože ho podporoval Franco alebo ho Franco začal podporovať až v čase slávy?
Režim, ktorý podporoval najmä Atletico Madrid sa snažil preraziť aj do Európy a úspechy Realu prišli v pravý čas. Jeden z Francových ministrov dokonca nazval Real "najlepším veľvyslancom, ktoré Španielsko malo". Nechcem tým povedať, že Francova podpora neprospievala Realu a škodila Barcelone, ale politici neboli na ihrisku, nehrali zápasy a nevyhrávali tituly.
Prečo je FC Barcelona "Viac než klub"? Pretože reprezentuje nádeje a obavy Kataláncov spôsobom ako žiadny iný klub na svete. Pretože pocity národnej identity vždy vyburcujú zápas medzi Madridom a Barcelonou.
Je to odveký boj Katalánskeho demokraticko-republikánskeho pohľadu na Španielsko proti silne centralizovanému Španielsku, ktoré je typické pre Madrid. A preto si Barca získala sympatie ľudí z celého Španielska a sveta, ktorí sú proti tomuto systému. Barcelona nielenže musí vyhrávať, ale musí to robiť štýlovo, pretože reprezentuje národ a beda prezidentovi, ktorý by sa postavil proti týmto princípom. Pamätajte FC Barcelona je len z mála klubov na svete, ktorá je vlastnená a kontrolovaná jeho fanúšikmi. Dlhodobo sa o Barce tvrdí, že hrá najatraktívnejší futbal na svete. Real síce v posledných rokoch od pohľadnej hry upustil a dal prednosť iba výsledkom, ale aj on v minulosti predvádzal strhujúce výkony a nie nadarmo sa mu hovorí biely balet.

Barcelona pod prvým diktátorom

V roku 1920 sa Barca presťahovala na nový štadión Les Corts a zaradila sa tak medzi veľkokluby Španielska a stala sa športovým reprezentantom Katalánska. To sa udialo počas diktátorstva Miguela Primo de Rivera (1923-29), ktorý ako prvý zakázal používanie Katalánskeho jazyka v 20. storočí.
V júni roku 1925 v Barcelonskom prístave kotvila Anglická loď, na ktorej palube hrala dychová kapela, ktorá bola pozvaná, aby zahrala na Les Corts. Tá nevedomky, pretože nepoznala miestne nálady a odpor proti Madridu, začala hrať národnú hymnu Španielska, na čo okamžite dav na Les Corts túto skupinu vypískal a vysmial. Na to bolo okamžite zadržaných a zavretých pár ľudí a diktátor, nechal zavrieť Les Corts na 6 mesiacov. FC Barcelona sa nachádzala na pokraji bankrotu, ale klub zachránili fanúšikovia svojimi darmi.

Lož číslo dva – Real Madrid je Francov tím

Možno ste sa stretli na iných fórach alebo dokonca aj tu, alebo to sami tvrdíte, že Real Madrid je Frankov tím. Ale je to rovnako absurdné ako hovoriť, že Beatles je skupina kráľovnej Elizabeth. Je to jedna z tých "povídaček", ktorá vznikla v Barcelonských baroch, keď Barca prehrala s Madridom.
Real Madrid bol založený v roku 1902. Titul "Real" čiže kráľovský mu udelil kráľ Alfonso XIII v roku 1920. La Liga vznikla v roku 1928 a v prvom ročníku sa z titulu radovala práve Barcelona pred druhým Realom Madrid. Nenávisť voči Madridu vznikla ešte dávno pred Frankom. Real vyhral dva ligové tituly za 11 sezón a to v rokoch 1932 a 1933 a to Franco nebol ešte pri moci. Franco vládol v rokoch 1939 až 1975. Madrid nenávidel Franca a boli proti nemu o mnoho skôr ako Barcelona, deň pred Valencijskou kapituláciou, končiacou občiansku vojnou. Madrid bolo hlavným mestom pred Francom a odvtedy ním zostalo až dodnes a ako hlavné mesto Franca a jeho vojsk sa stalo nenávidené od toho dňa. Tyran, ktorému sa podarilo potláčať povstania proti jeho moci v celom Španielsku a vďaka jeho moci sa Španielsko ocitlo v období temna, ale aj tak sa Barcelone darilo vyhrávať Ligové tituly, Copa Generalisimo (dnešná Copa Del Rey). Počas občianskej vojny, bol prezident Realu Madrid zajatý a mučený Francovými vojakmi. Fašisti sa opakovane pokúšali zničiť Real a jeho radosť, ktorú reprezentoval. Bombardovali štadión Realu Madrid a vojaci ničili ich majetok a napokon im ukradli aj ich trofeje. Atletico Aviacion (neskôr premenovaný na Atletico Madrid) bol oficiálnym tímom Frankových vzdušných jednotiek.

„Ľudia z iných miest nemali predstavu, aké je to žiť v jednom meste s týmito vojakmi a ich zbraňami, ktoré boli takmer na každom kroku..“ . Obyvatelia Madridu hovorili, že to boli oni, kto trpel aj keď boli stovky kilometrov od epicentier bojov.

Získanie Alfreda Di Stéfana a postavenie štadiónu Santiaga Bernabea sa stalo zlomovým bodom v histórii Realu Madrid. Real začal zbierať jednu trofej za druhou a nie preto, že bol pri moci Franco, ale pretože sa Real ubral správnym smerom a začal tvoriť a predvádzať niečo čo celé Španielsko a svet chcelo. Všetci boli uchvátení ich hrou vrátane Franca a preto je absurdné hovoriť, že Real je Francov tím.
A tu sú všetky dôvody prečo Real Madrid je svetovým tímom a nie Francovým.
-17 titulov v Španielskej lige, keď Franco nebol pri moci
-9 titulov v Cope pre Barcelonu keď bol Franco pri moci k 6 titulom pre Real
-2 tituly v UEFA championship, ktoré Franco nemohol nijako ovplyvniť
-3 medzinárodné tituly pre rovnaký dôvod
-9 titulov v Lige Majstrov pre rovnaký dôvod
To máme spolu 40 dôvodov prečo by sme túto lož nemali šíriť ďalej, aby tomu niekto neuveril, kto o tom nevie nič.

Barcelona obl'úbený tím Franca?

Tvrdenie, že Franco sa snažil zvýhodniť Real Madrid a poškodiť Barcelonu, je polopravda ako, že zakázal jazyk ako aj ďalšie lži napr. o zákaze Sardany, kľúčového prvku Katalánskej mytológie. A tieto tvrdenia sa bez problémov ujali aj v zahraničí. V nasledujúcich riadkoch sú niektoré fakty na obranu Kráľovského klubu, ktoré sú zo serveru AntiBarcelona.com
Počas občianskej vojny sa Real Madrid snažil dostať z pod nadvlády frontu a poskytol profesionálne riešenie žiadajúce aby Katalánske Majstrovstvá (Catalan Championship) boli uznané. To by znamenalo navýšenie príjmov, pre všetky Katalánske kluby, ktoré boli nadšené z tohto návrhu - Barcelona však bola proti. Tento dodatočný príjem bol však zavrhnutý celou Katalánskou spoločnosťou ako aj všetkými hráčmi.
Protekcionizmus - verejnosť v Barcelone iniciovala agresívnu novinársku kampaň v spolupráci so Samaranchem, kde poukázala na prvý športový terorizmus, keď v semifinále poháru roku 1943 vyhral Real 11:1
Od konca Občianskej vojny až po príchod Alfreda Di Stefana bola Barcelona najúspešnejším tímom Španielska. Na začiatku 60. rokov sa Barcelona dostala do veľkých dlhov, ktoré boli také veľké, že by Barcelona musela predať svoj štadión Les Corts. Od tej doby, čo rada dostala voľnú ruku, zamietla tento návrh a až po sérii odvolaní rada ministrov, ktorej predsedal sám Franco, dal tomuto projektu zelenú V roku 1974 dostal, na 75. výročie klubu. zlatú čestnú medailu od klubu.
Zaujímavé je tiež sledovať úspechy Barcelony a Realu počas vlády generála Franca. Barcelona zaznamenala výrazné úspechy v 40tych, začiatkoch 50tych a 70 rokov, kdež to Realu patrili začiatky 30tych, koniec 50tych a 60tie roky 20.storočia. Výrazne úspechy v prvých rokoch povojnového obdobia zaznamenalo však Atletico Aviacion (Atletico Madrid), ktoré bolo sponzorované leteckým silami Franca.

Najpamätnejšie zápasy

Barcelona a Real Madrid medzi sebou odohrali nespočet nádherných zápasov. V nasledujúcich riadkoch si pripomeňme tie najpamätnejšie.

10. január 1943: Real Madrid - FC Barcelona 5:5

V prvých rokoch Primera Division mala Barcelona nad svojím najväčším rivalom veľkú prevahu a nikoho neprekvapili víťazstva 7:0 alebo 7:1. V predvojnovom období sa začala situácia obracať. Po sérii barcelonských výhier prevzal iniciatívu Real a vyhral 3x po sebe. 10. januára v roku 1943 oba kluby odohrali jeden z pamätných zápasov (alebo prestreliek?) v rámci 14. kola Primera Division, keď na svetelnej tabuli po 90 minútach svietil výsledok 5:5. Barcelona z posledných 4 zápasov vyhrala len jeden, naopak Real sa viezol na víťaznej vlne a aj keď sa hralo v katalánskej metropole, miernym favoritom bol Real. Ten začal lepšie a už po 10. minútach poslal do vedenia Real Alonso. Barca vyrovnala Martínom, ale Real po dvoch minútach strhol vedenie opäť na svoju stranu, keď sa trafil Aldaye. Hráči blaugranas chceli do prestávky aspoň vyrovnať. Vyrovnanie prišlo a padli aj ďalšie góly. Za Barcu vyrovnal Escola, po minúte sa trafil aj Mas a na polčasových 4:2 upravil skóre opäť Martín. Po prestávke na trávnik vybehol úplne iný Real. Hneď v úvode znížil Alday. Real zatlačil blaugranas pred svoje pokutové územie a vyrovnanie viselo vo vzduchu, avšak z náhodného protiútoku sa presadil Mas a Barca tak viedla opäť o dva góly. Záver zápasu však patril hosťom, ktorým sa podarilo vyrovnať na konečných 5:5 (za hostí sa presadili Botella a Mardonese). O päť mesiacov neskôr došlo asi k najkontroverznejšiemu zápasu medzi Realom a Barcou, ktorý Barca pod hrozbou prehrala 1:11.

17. február 1974: Real Madrid - FC Barcelona 0:5

V 23. kole La Ligy v sezóne 1973/74 sa odohralo jedno z najslávnejších el clasíc v barcelonskej histórii vôbec. Barcelona si v tej sezóne držala dlhú šnúru zápasov bez prehry, ale aj Realu sa darilo. Tím pod trénerom Michelsom, vedený Johanom Cryffom, nastúpil proti Realu, ktorému chýbal Del Bosque a prekvapivo iba na lavičke ostal útočník Santillana. Začiatok zápasu sa niesol v opatrnom duchu a zápas bol vyrovnaný, ale v 30. minúte otvoril skóre Asensi, po deviatich minútach predviedol krásne sólo Cruyff a zvýšil na 0:2 v prospech Kataláncov. Do konca prvého polčasu sa aj pres ďalšie vyložené šance Barcelony skóre nemenilo. V druhom polčase pokračoval koncert blaugranas a bol to opäť nezastaviteľný Asensi, ktorý po akcii Rexacha zvýšil na 0:3. Skazu Realu potom dokonali z protiútoku Peréz a po priamom kope Cruyffa Stoil. Real sa počas celého zápasu nezmohol takmer na nič, a nepomohol mu ani útočník Santillana, ktorý naskočil do zápasu z lavičky. Barcelona tak uštedrila Realu na jeho ihrisku najväčšiu porážku v histórii. Na konci sezóny sa aj vďaka tejto výhre mohla Barca radovať po dlhých rokoch z ligového titulu.

29. jún 1974: Real Madrid - FC Barcelona 4:0

V sezóne 1973/74 sa oba tímy prebojovali až do finále Španielskeho poháru (vtedy Copa Generalisimo). Barca na svojej ceste musela v štvrťfinále zdolať Espanyol a v semifinále silné Atletico Madrid. Real v semifinále vyradil Athletic Bilbao. Barcelonský tím okolo Johana Cruyffa a Carlesa Rexacha mal vo vrecku ligový titul a chcel získať double. Naviac niekoľko mesiacov pred tým Katalánci dobili Madrid víťazstvom 0:5. Real chystal odplatu, ktorá mu vyšla dokonale. Barca nastúpila bez Cryuffa a bolo to vidieť. Už od úvodného hvizdu bol na ihrisku jediný tím a bola to len otázka času, kedy pôjde biely balet do vedenia. Barcelona odolávala do 25. minúty, avšak gólu Santillana už zabrániť nedokázala. Do polčasu zvýšil na 2:0 Velazquez. V druhom polčase sa obrázok hry nezmenil, naviac hosťom sa zranil Asensi. V 68. minúte dal tretí gól Macanas z priameho kopu a všetko dokonal opäť Santillana, ktorý uzavrel skóre na konečných 4:0 pre Real.

31. január 1987: FC Barcelona - Real Madrid 3:2

V 25 kole v sezóne 1986/87 sa stretli opäť starí známy. Barcelona z posledných 10 zápasov el clasica prehrala iba raz a v tomto úspešnom trende chcela pokračovať. Avšak v lige sa jej príliš nedarilo. Naopak Real v lige válel. 31. januára sa stretol tím okolo Linekera, Migueliho, Zubizarrety či Carrasca proti Realu vedeného H. Sanchézom, Valdanom alebo Butraguenom. Barcelona do zápasu lepšie vkročiť ani nemohla, keď po 5. minútach viedla po dvoch góloch Linekera 2:0. Real bol v šoku a domáci do svojho súpera neprestali búšiť avšak do polčasu sa skóre ani po veľkej šanci de la Cruza nezmenilo. Druhý polčas začal podobne ako ten prvý a bol to opäť Lineker, ktorý svojím tretím gólom v zápase rozveselil tribúny Nou Campu. Priebeh zápasu ako aj skóre hovorilo, že je po zápase a Barcelona si svoj náskok v pohode postráži. Avšak húževnatý Real využil zaváhanie barcelonskej obrany a Valadano znížil na 3:1. Real vycítil šancu a poslal na trávnik čerstvé sily a vrhol všetky svoje sily do útoku a odmenou mu bola jedenástka, ktorú Hugo Sanchez bezpečne premenil. Tréner Barcy ihneď zareagoval a vystužil barcelonskú obranu s cieľom udržať výsledok, čo sa mu aj podarilo a Barca nakoniec zvíťazila 3:2. Ani táto porážka však nezastavila rozbehnutý Real, ktorý si na konci sezóny pripísal ďalší ligový titul.

8. január 1994: FC Barcelona - Real Madrid 5:0

Ďalšia pamätná noc, ďalší výsledok 5:0. Barcelonský Dream team pod trénerom Johanom Cruyffom prežíval skvelé obdobie a nič na tom nemohlo zmeniť ani el clasico a ani porážka od Gijonu týždeň pred tým. Real prišiel v dobrej forme, ale odišiel s výpraskom. Gólový účet otvoril Romário jedným z najkrásnejších gólov svojej kariéry, tzv. cola de vaca vošla do dejín. To však bolo z prvého polčasu všetko. Hneď v úvode druhého polčasu skóroval svojou typickou delovkou z priameho kopu Ronald Koeman. O 10 minút už bolo 3:0, keď po nádhernej prihrávke išli dvaja útočníci Barcy sami na brankára a Romário sa nemýlil. Real v zostave so Zamoranom, Michelom, Luisom Enriquem a ďalšími nemal šancu. Ku konci zápasu dovŕšil svoj hattrick Romário po skvelej prihrávke Laudrupa a v 86. minúte uzavrel skóre Iván Iglesias na 5:0 (asistoval mu Romário pozn. redakcie). Barcelona sa mohla radovať už zo svojho štvrtého titulu v rade a postúpila aj do finále Ligy Majstrov, kde dostala lekciu od milánskeho AC.

7. január 1995: Real Madrid - FC Barcelona 5:0

Takmer po roku sa oba tímy opäť stretli v ďalšom el clásicu a Real chystal odvetu. Ta sa mu podarila dokonale, keď vyhral rovnakým výsledkom, teda 5:0 ako Barca rok pred tým. Katalánci neprišli do Madridu s oslnivou formou a to sa na výkone prejavilo. Hneď v piatej minúte prepálil delovkou brankára Busquetsa Zamorano. V 21. minúte to bol opäť chilský zabijak, ktorý využil chyby v obrane a zvýšil. To, ale nebolo všetko. 39. minúta, Laudrup, ktorý prestúpil práve z Barcy, posiela presnú prihrávku na Zamorana a ten uzaviera svoj hattrick. Barca v zostave s Hagim, Stoichkovom, Bakerom a ďalšími nestíhala a je len šťastie, že do polčasu už neinkasovala. Po polčase sa hra skľudnila. Do zápasu naskočil aj Romário, ale ani on nezabránil ďalšiemu gólu bieleho baletu, tentokrát sa presadil dorážkou Luis Enrique. Dve minúty na to dokonal debakel po prihrávke Zamorana Amavisca. Real Madrid nakoniec získal Španielsky titul, Barcelona skončila potupne na štvrtom mieste.

23. marec 2002: FC Barcelona - Real Madrid 0:2

V semifinále Ligy majstrov sa v sezóne 2001/02 stretla Barcelona a Real Madrid. Barcelona v lige svojimi výsledkami moc neoslňuje, v Lige majstrov však postúpila už do semifinále keď po dramatickom boji vyradila Panathinaikos. Barca na čele s Rivaldom a s 5 Holanďanmi v základe bola vďaka domácemu prostrediu miernym favoritom, ale Real so Zidanom, Raúlom, Solarim a ďalšími hviezdami prichádza v dobrej forme. Blaugranas podľa predpokladov diktovali tempo hry, ale cez defenzívu merengues sa nie a nie presadiť. Pokusy Rivalda ani Savioly v sieti Cesara neskončili. Real sa osmelil až ku koncu prvého polčasu. V prvej polovičke taktického zápasu diváci gól nevideli. V 56. minúte po rýchlom protiútoku Realu, Zidane prehodí Bonana a otvára skóre. Barca na ihrisko poslala mladíka Geovanniho, ale ani on sa presadiť nedokázal. Real úporne bráni a vyráža do brejkov. Gutiho v závere strieda Steve Mcmanaman. Barca vrhla všetky sily do útoku, ale v 92. minúte využíva chyby v obrane práve Mcmanaman, oblúčikom prehadzuje Bonana a upravuje stav na konečných 0:2. Real potom vo finále porazil Leverkusen a získal cennú trofej.

20. november 2004: FC Barcelona - Real Madrid 3:0

Barcelona buduje po období temna nový tím. Nový káder pod vedením Franka Rijkaarda už minulú sezónu slávne zvíťazil na ihrisku Realu 1:2. 20. novembra ich čaká prvá veľká skúška - galactikos Realu Madrid. Ronaldinho, Eto’o, Deco, Xavi a spol. od úvodu zatlačili tím okolo Zidaneho, Ronalda, Figa, Raula a ďalších. V 29. minúte centruje Ronaldinho, Casillas s Robertom Carlosom sa nedohodnú, Eto´o získava pohodlne loptu a otvára skóre. Real vzápätí zahrozí niekoľkými šancami, ale sú to opäť hráči blaugranas, ktorí pred prestávkou skórujú. Gio van Bronckhorst si nabehol do 16tky a prestreľuje Casillasa. Do druhého polčasu nastúpil za Real aj Owen, ale okrem niekoľkých náznakov sa nepresadil. Barca kontroluje hru a v 77. minúte je v pokutovom území faulovaný Eto´o. Ronaldinho penaltu bezpečne premieňa. Na konci zápasu tak na svetelnej tabuli svieti výsledok 3:0. A aj táto výhra tak v konečnom súčte pomôže Barce k zisku titulu a taktiež ku konci éry galactikos.

19. november 2005: Real Madrid - FC Barcelona 0:3

Ďalšie slávne el clasico. Barcelona, obhajca titulu, nastúpila 19. novembra na štadióne Santiaga Bernabea a chcela tak pokračovať v sérii zápasov bez prehry. Za Real nastúpil brazílsky talent Robinho, za Barcu argentínsky talent Messi. A bol to práve Lionel, kto od začiatku zápasu zamestnával defenzívu domácich. V 15. minúte rozbehol akciu, na ktorej konci stál Eto´o a bolo 0:1. Ďalšie šance na seba nenechali dlho čakať a len vďaka horšej koncovke Barcy sa skóre nemenilo. Po prestávke Real nasadil Baptistu a Gutiho, ale obrana s kapitánom Puyolom hrala bez chybičky. V dobrom svetle sa ukázal inokedy neistý Oleguer. V 59. minúte ušiel domácim obrancom po krídle Ronaldinho, s ľahkosťou prechádza obranou Realu a zvyšuje. Akcia ako cez kopírak sa opakuje za ďalších 18. minút a Ronaldinho svojím druhým gólom definitívne rozhoduje, 0:3. Hrdina zápasu si pri odchode z ihriska tak môže vychutnať potlesk ve stoje od fanúšikov Realu, podobnej cti sa dostalo snáď iba Maradonovi pred takmer 20 rokmi.

10. februára 2007: FC Barcelona - Real Madrid 3:3

Ďalšia sezóna a ďalší strhujúci zápas. Barca na jeseň v Madride prehrala 2:0, ale aj tak nastupuje na Nou Campe v pozícii lídra tabuľky a jasného favorita. To by však nesmel pískať rozhodca Alberto Undiano Mallenco, ktorý vtedy veľmi ovplyvnil priebeh tohto zápasu. Označenie "krádež storočia" úplne vystihuje situáciu. Už vo 4. minúte využíva nedôrazného zákroku van Nistelrooy a dáva prvý gól. Za 6 minút však Eto´o našiel na krídle voľného Messiho a ten vyrovnal. Za 2 minúty sa po rýchlom protiútoku a ľahkom kontakte v 16tke zloží Guti a z penalty zvyšuje opäť van Nistelrooy. Ani ďalšie vyrovnanie na sebe nenechá dlho čakať. Messi po zmätku v pokutovom území prestrelí všetko čo mu stálo v ceste - 2:2. V 45. minúte je vylúčený Oleguer, naopak hrubé zákroky Diarry a Ramosa zostávajú bez kariet. Barca mala v prvej 45 minútovke viac z hry, ale svoje šance nedokázala využiť. Druhá polka začala opäť tlakom domácich, ale gól stále neprichádzal, na druhej strane musel zasahovať Valdés aj obranci blaugranas. V 72. minúte dáva po centri gól hlavou Sergio Ramos. Tím vedený Fabiom Capellom bol tak blízko víťazstva. Proti bol však Lionel Messi. Ten v 88. minúte, obíde Helgueru a vyrovnáva na 3:3. Záver zápasu opäť nezvládol rozhodca, keď neodpískal jasný faul na Ronaldinha. Barcelona stratila dva body, ktoré jej v konečnom zúčtovaní chýbali a titul tak získal Real. Z posledných rokov môžeme spomenúť posledné víťazstvo Realu Madrid 4:1 zo 7. mája 2008, alebo potupné prehry Realu Madrid na Santiago Bernabeu 2:6 z 2. mája 2009 alebo poslednú manitu na Nou Campe.

Pár štatistík

V medzinárodnom meraní síl je úspešnejší Real Madrid. Dokopy získal 15 trofejí: 9x Liga majstrov, 2x Pohár UEFA, 3x Interkontinentálny pohár, 1x Európsky superpohár. Barcelona je na tom rovnako. Triumfovala 15x: 3x Liga majstrov, 4x PVP, 4x Veľtržný pohár (Pohár UEFA), 3x Európsky superpohár a 1x MS klubov. V počte titulov v La Lige vládne Real, ktorý zvíťazil 31x. Dokonca 2x v histórii sa mu podarilo vyhrať ligový titul 5x po sebe. Barcelona zvíťazila v najvyššej španielskej súťaži 20x, najdlhšiu sériu mala na začiatku 90. rokov, keď vyhrala 4x po sebe. V Copa del Rey (Copa Generalisimo) vládne katalánsky veľkoklub, ktorý zvíťazil 25x. Kráľovský klub sa radoval 17x. V Španielskom superpohári (Copa Eva Duarte) je lepšia opäť Barcelona s 12 triumfami, Real vyhral 9x. Ligový pohár získal tím blaugranas 2x, biely balet 1x.
Pre porovnanie úspešnosti v menších, ale v tej dobe významných pohárov (Copa Latina, Trofeo Historico, Copa del Mundo, Copa de los Pirineos atd.), bude pomer 9 pre Barcu a 7 pre Real. Celkovo teda FC Barcelona získala 83 významných trofejí, Real Madrid 77. Treba však podotknúť, že celkový počet trofejí u oboch klubov prekračuje hranicu 100. Bilancia vzájomných oficiálnych zápasov lepšie vyznieva pre Real, ktorý zvíťazil 86x, Barcelona uspela 79x, 42 zápasov sa skončilo remízou. Skóre je 356:328 pre Real. Ak budeme počítať aj neoficiálne teda priateľské zápasy, bude mať lepšiu bilanciu Barcelona. Celkovo teda Barca zvíťazila 97x, Real 90x a 51x sa zápas skončil remízou pri celkovom skóre 404:395 pre blaugranas (štatistiky sú platné po sezónu 2009/10).
Najviac gólov v el clásicu padlo v roku 1943, keď Real vyhral 11:1 v kontroverznej odvete poháru, je to taktiež najvyššie víťazstvo Realu nad Barcou. 12 gólov padlo aj v roku 1916, výsledok bol 6:6. Najvyššie víťazstvo Barca zaznamenala v roku 1912 a to 7:0 nad vtedajším Madridom FC. Iba 7 krát sa stalo, že zápas sa skončil 0:0 (1931,1940,1973 - 2x,1975,1987,2002 - všetko ligové zápasy pozn. red.). Najvyššia výhra Barcelony na Santiago Bernabeu je z roku 2009, 2:6. Najvyššia výhra Realu Madrid na Nou Campe je 1:5 z roku 1962.
Trofej pre najlepšieho strelca La Ligy sa volá Pichichi. 24x ju získal hráč Realu Madrid, 10x futbalista FC Barcelony. 16x brankár bieleho baletu získal Trofeu Ricardo Zamora, brankár blaugranas uspel 17x. Cenu pre najlepšieho španielskeho hráča si 7x odniesol futbalista katalánskeho klubu, 9x hráči z Madridu. V počte cien pre najlepšieho zahraničného hráča je tento pomer 15:9 pre FCB.
5 hráčov Realu Madrid preberalo už v jeho drese Zlatú loptu, k tomu v Reale pôsobili či pôsobia ďalší víťazi - Zidane, Kaka a C. Ronaldo. Blaugranas získali Ballon d´Or 7x (z toho Cruyff 2x) a k tomu je treba však pripočítať Ronalda a Figa, ktorí získali Zlatú loptu vďaka výkonom v Barcelone, ale preberali ho už ako hráči Interu resp. Realu. V Barce taktiež pôsobil víťaz z roku 1977, Alan Simonsen. Cenu FIFA World player trophy preberal hráč blaugranas 8x, 4x futbalista kráľovského klubu. V súčasnosti má Real vo svojom kádri ďalších dvoch víťazov - Kaka a C. Ronalda.

Hráči, ktorí hráli za oba kluby

Za najkontroverznejšie prestupy medzi FC Barcelonou a Realom Madrid zaiste patria prestupy Luisa Enriqueho a Luisa Figa, ktorý ešte deň pred podpisom zmluvy s Madridom vyhlásil, že zostane v Barcelone. Všetko odštartoval kontroverzný prestup Di Stefána, ktorý mal namierené do Barcelony, ale nakoniec skončil v Reale. Síce už pred tým hral za oba kluby legendárny brankár Zamora, ale vtedy ešte taká rivalita medzi klubmi nevládla. V 90. rokoch Kataláncov sklamal Michael Laudrup, ktorý odišiel do Madridu, naopak opačným smerom putoval Luis Enrique, ktorý sa stal v Barce jedným z najobľúbenejších hráčov vôbec. Zaujímavá situácia nastala aj v prípade Davida Beckhama, ktorý mal byť žhavým želiezkom Laporty v prezidentských voľbách, ale aj on nakoniec skončil v Reale. Svoju najlepšiu sezónu v kariére prežil Brazílčan Ronaldo v Barcelone a po nevydarenom angažmá v Interi aj on skončil nakoniec v Realu, ale takých príkladov by sa našlo viacej.
Niektoré prestupy medzi Barcelonou a Realom nevyvolali až takú veľkú vlnu kontroverzie ako zmienené prestupy, avšak je nutné podotknúť, že z Barcelony do Madridu odišlo až 21 hráčov, pričom opačným smerom prišlo iba 12 hráčov.
Zoznam hráčov:
- Alfonso Albéniz (z Barcy do Madridu) (1902)
- Luciano Lizarraga (z Madridu do Barcy) (1905)
- Charles Wallace (z Barcy do Madridu) (1906)
- José Quirante (z Barcy do Madridu) (1906)
- Alfonso Albéniz (z Barcy do Madridu) (1911)
- Arsenio Comamala (z Barcy do Realu Madrid) (1911)
- Walter Rozitsky (z Barcy do Madridu) (1913)
- Ricardo Zamora (z Barcy do Espanyolu odtiaľ do Madridu) (1930)
- Josep Samitier (z Barcy do Madridu) (1932)
- Hilario Juan Marrero Pérez (z Madridu do Valencie odtiaľ do Barcy) (1939)
- Alfonso Navarro (z Barcy do Madridu) (1950)
- Justo Tejada (z Barcy do Madridu) (1961)
- Jesús María Pereda (z Realu Madrid do Realu Valladolid odtiaľ do Sevilly a následne do Barcy) (1961)
- Evaristo de Macedo (z Barcy do Madrid) (1962)
- Fernand Goyvaerts (z Barcy do Madridu) (1965)
- Lucien Muller (z Madridu do Barçy) (1965)
- Lorenzo Amador (z Madridu do Hércules CF a odtiaľ do Barcy) (1980)
- Bernd Schuster (z Barcy do Madridu) (1988)
- Luis Milla (z Barcy do Madridu) (1990)
- Gheorghe Hagi (z Madridu do Brescie odtiaľ do Barçy) (1991)
- Fernando ”Nando” Munoz (z Barcy do Madridu) (1992)
- Julen Lopetegui (z Madridu do CD Logroňes odtiaľ do Barcy) (1994)
- Michael Laudrup (z Barcy do Madridu) (1994)
- Robert Prosinečki (z Madridu do Realu Oviedo odtiaľ do Barçy) (1995)
- Miquel Soler (z Barcy do Sevilly odtiaľ do Madridu) (1995)
- Luis Enrique (z Madridu do Barçy) (1996)
- Daniel García Lara (z Madridu do Real Mallorca odtiaľ do Barçy) (1999)
- Luís Figo (z Barcy do Madridu) (2000)
- Albert Celades (z Barcy do Celty Vigo odtiaľ do Realu Madrid) (2000)
- Alfonso Pérez (z Madridu do Realu Betis odtiaľ do Barcy) (2000)
- Ronaldo (z Barcy do Internazionale to Madridu) (2002)
- Samuel Eto'o (z Madridu do Realu Mallorca odtiaľ do Barcy) (2004)
- Javier Saviola (z Barcy do Madridu) (2007)
pozn.: číslo v zátvorke označuje rok, v ktorom hráč prestúpil do Barcelony alebo Madridu.

El Clasico v kocke 

Spoločne s Premier Leaugue je Primera Division považovaná za najlepšiu ligovú súťaž. Väčšina ľudí momentálne inklinuje k Anglickej lige, ale z dlhodobého hľadiska je La Liga porovnateľná s tou Anglickou. Tak kde inde hľadať top zápas.
Od počiatkov futbalu na Pyrenejskom polostrove vládnu v lige dva kluby: Real Madrid a Barcelona. Real získal najviac titulov v domácej súťaži, Barcelona zas tituly v domácom pohári. Oba tímy získali cez 100 trofejí.
Real aj Barca patria k najbohatším klubom sveta a zároveň ku klubom, ktorých dres chce väčšina futbalistov obliekať. A preto niet divu, že v týchto kluboch hrali, ale zároveň aj hrajú tí najlepší futbalisti histórie. Za Barcelonu napríklad Kubala, Cruyff, Maradona, Romário, Laudrup, Ronaldo, Figo (všetci traja hrali aj za Real), Rivaldo alebo Ronaldinho a proti nim Di Stefáno, Gento, Puskaz, Michel, Hugo Sanchez, Zamorano, Zidane, Beckham a ďalší. Z dnešného pohľadu je to Messi, Xavi, Iniesta, Puyol, Alvés vs Cristiano Ronaldo, Kaká, Casillas, Xabi Alonso.
Aj pres množstvo zahraničných hviezd, oba kluby a predovšetkým Barcelona využíva množstvo svojich odchovancov. V súčasnosti hrá pravidelne v základu Barcelony 8 hráčov, ktorí prešli La Masiou (Valdés, Puyol, Piqué, Sergio Busquets, Xavi, Iniesta, Messi, Pedro) k tomu pripočítajme Bojana, Thiaga Alcantáru, Jeffrena a zistíme, že viac než polovica kádru je tvorená domácimi hráčmi. Na strane Realu to tak bohaté nie je, v súčasnosti je to iba Casillas a Granero avšak donedávna k tomu pripočítajte Raúla, Gutiho alebo Toresa. Naviac Real posiela mnoho svojich výborných odchovancov na hosťovanie.
Camp Nou má kapacitu 98 772 divákov, Santiago Bernabeu 80 400. Oba stánky patria k najväčším v Španielsku, ale aj na svete a fanúšikovia oboch tímov vedia svoje mužstvo skvele podporiť a vytvoriť úžasnú atmosféru.