FC Barcelona: pár postrehov a hypotéz

Uhorková sezóna (a aj rajčinová, ako som si všimol pri pohľade z okna) beží na plné obrátky a tak sa na dennej báze dozvedám z médií o predajoch hráčov, o výmenách, o nákupoch. Všetko sa miesi krížom-krážom. Najviac ale určite v hlavách novinárov túžiacich po kliknutiach na ich články. Preto sa, samozrejme, predháňajú jeden pred druhým pri pokusoch o čo najväčšiu senzáciu. Prestupy a ponuky, fantázie a realita, výmysly…

Nuž, aj moja hlava podľahla letnej dovolenkovej atmosfére a aby som úplne nevypadol z rytmu, zamyslel som sa. Trochu to bolelo, priznávam. Zamyslel som sa nad tým, prečo sa prestupy v posledných rokoch považujú za neúspešné. Prečo sa hráči prichádzajúci so statusom najväčšej hviezdy nedokážu dlhodobejšie presadiť. Prečo trvajú ich hviezdne okamihy naozaj iba okamih. Hm, prečo?

V posledných rokov (plus-mínus) sa n našom drese dlhodobo na vrchole dokázali udržať len niektorí hráči. Spomeniem určite mená ako Messi, Busquets, Piqué, Puyol, Iniesta, Xavi, Roberto…

Na prvý pohľad je každému jasné, čo ich spája. Minulosť. Všetci prešli mládežníckymi kategóriami a dokázali sa prehrýzť neuveriteľným sitom, ktorým prepadajú tisícky obrovských talentov. Pretože na absolútny vrchol sa dokážu vyštverať len tí najlepší a najodolnejší. Vysvetlím, ako to vnímam.

Na svete je pomerne veľké množstvo vynikajúcich futbalových adries. Nepochybne kluby ako Manchester United, Chelsea, Arsenal, Manchester City, FC Liverpool, Bayern Mníchov, PSG, Juventus Turín, AC Miláno, Inter Miláno, či Atlético Madrid sú špičkovými miestami. Výbornými adresami. Spomenúť vo svojom životopise pôsobenie z niektorých z týchto klubov prináša obrovské uznanie a skoro až nesmrteľnosť. Dostať sa na súpisku v takomto klube si vyžaduje neskutočné chcenie, neskutočné umenie a asi aj neskutočné šťastie. Byť v správny moment na správnom mieste, podať v tom správnom momente ten správny výkon. Predať sa. Je to tak?

Nuž a nad tým všetkým je ešte jedna galaxia. Ešte jedna úroveň. Či sa to fanúšikom vyššie spomínaných klubov páči, alebo nie, či sú ochotní to verejne priznať, alebo nie. Pretože každý z nich vo svojom vnútri vie to isté, čo aj ich miláčikovia behajúci po ihriskách vo farbách nimi obľúbených klubov. Každý z nich vie, že vysoko nad všetkým znejú mená dvoch najväčších klubov sveta. Adresy neprekonateľné. Súperiace medzi sebou nekompromisne, na krv.

Real Madrid a FC Barcelona.

Niet väčších gigantov. Niet väčších snov. Do týchto klubov sa prestupuje na tie najvyššie futbalové poschodia a odchádza sa už len nižšie. Vyššie niet kam. To zo sebou prináša niekoľko detailov súvisiacich z touto mojou myšlienkovou hypotetickou úvahou. Vysvetlím.

Videl som snáď pred 20 rokmi dokument o meste Barcelona a o fenoméne zvanom FC. Po skončení zápasu sa redaktor a kameraman opýtali odchádzajúcich fanúšikov na ich spokojnosť a náladu. Približne 10 ľudí odpovedalo viac-menej identicky.

"Nehrali veľmi dobre."

"Málo sa tlačili dopredu."

"Vedia hrať aj lepšie."

"Bohviečo dnes nepredviedli."

Hm, FC Barcelona v tom zápase zvíťazila 5:0. A tak som si predstavil, koľkokrát som ja sám bol nespokojný. Napriek výhram, napriek dominancii, napriek titulom. Napriek umiestneniam, za ktoré by v iných kluboch upísali majitelia dušu čertovi. Ktorými by sa chválili dlhé roky. A vtom momente, presne vtedy, keď som si to predstavil, mi to všetko zapadlo na svoje miesto. Pochopil som to a našiel na otázky z úvodu článku. Zistil som prečo.

Málokde sa neúspech odpúšťa. Málokde netúžia po úspechu.

Je len rozdiel, kde je medzi nimi rozdiel.

Ak Barca nevyhrá každý zápas, každú súťaž, každý dosiahnuteľný titul, ide o neúspech. Druhé miesto sa nepočíta. Semifinále Ligy Majstrov je málo.

A ak sa aj všetko vyhrať podarí, vyhrané nie je. Lebo ešte stále je tu potreba dobrej hry. Krásnej hry. Dokonalej hry. To je tlak, ktorý si na seba tento klub sám vytvoril. Filozofiou, myšlienkami, snahou. Snahou o dokonalosť.

Viete sami, aká je atmosféra na Camp Nou. To nie je hľadisko plné ľudí túžiacich sa vykričať. Je to divadelná scéna, je to operná La Scala s náročným publikom len ťažko uspokojiteľným. Publikom šetriacom si potlesk len na výnimočné okamihy. To všetko prináša obrovský tlak. Na každú jednu osobu obliekajúcu náš dres. Neuveriteľný tlak. Taký, akému dokážeš odolať len v prípade, že si s ním konfrontovaný od útleho detstva. Keď si nainfikovaný vierou v klubové farby a v klubovú hru, v jej špecifický štýl. Keď sa od mala pohybuješ medzi najväčšími klubovými ikonami a vidíš, že sú to normálne ľudské bytosti.

Vtedy dokážeš ten tlak spracovať. Vtedy sa presadíš. A vtedy si uvedomíš, aký fenomén je FC Barcelona.

Vtedy si uvedomíš, koľko neskutočnej energie dokáže tento klub vygenerovať a odovzdať fanúšikom. Koľko energie dokáže tento klub odovzdať miliónom na celom svete. A všetci vieme, ako to funguje vo fyzike. Aké sú prírodné zákony. Ako to s energiou funguje. Ak ju chceš mať a rozdávať, musíš ju niekde získať. Odkiaľ klub energiu získava?

Určite nie z ropy. To je iný druh energie. Ani z vesmíru, to je nereálne.

Ja si myslím, že ju získava z hráčov a trénerov. Že oni sú tie atómové zdroje prinášajúce energiu. Že oni sú tie mohutné elektrárne. Vyčerpateľné, ale nahraditeľné. FC Barcelona zomelie a vyčerpá z hráčov a trénerov všetku energiu. Komplet. Od niekoho rýchlejšie, od niekoho pomalšie. Ale vyčerpá. A posunie ju všetku nám. A tak dookola. Ak sa teda vrátim na úplný začiatok, ku menám, ktoré dokázali energiu produkovať dlho a kvalitne, zistím, že to boli v drvivej väčšine odchovanci. Že prešli inštitúcou La Masia. Že majú v sebe odolnosť voči neustálemu tlaku. Že sú si vedomí svojich kvalít a dokážu ich podriadiť jedinému cieľu. Uspokojiť fanúšikov. Ochota nechať zo seba vyčerpať energiu a odovzdať ju.

Hráči z iných kultúr, z iných klubov. Hviezdy, špičkoví kanonieri, absolútne svetové esá. Ibra, Villa, Ronaldhinho, Deco, Alcácer... Vydržia 3 roky, 2 roky, 1 rok? Alebo ani toľko nie a vyhasnú hneď, česť vínimkám. Je to práve nedostatkom tej povestnej DNA Barcelony? Lebo len výnimočne dokázal dlhodobo v našom tíme na tej najvyššej úrovni pôsobiť niekto, kto nebol odchovancom.

A aký z toho všetkého pre mňa vyplýva záver?

Nekupujme príliš veľa hráčov z iných kultúr len preto, že to prinesie ekonomický efekt.

Máme svoju liaheň. Svoj zdroj. Nevyčerpateľný.

Krásny myšlienkovo, krásny filozofiou. Krásny tým, že napĺňa do bodky heslo Viac než len klub.

Máme hráčov plných chuti vrátiť medzi nás rokmi nazbieranú energiu, vypustiť do trávnika klubovú DNA. Puig, Aleñá, Fati, Collado, Araújo, Peña, Morer, Akieme, Orellana, Konrad…

Dočkáme sa znovu zápasu, v ktorom nastúpia v najkrajšom drese len naši vlastní odchovanci?

 

Peter Maďar

megabarca.sk