FERDINAND DAUČÍK: NAJLEPŠÍ, AKÝ KEDY V ŠPANIELSKU TRÉNOVAL

FERDINAND DAUČÍK: NAJLEPŠÍ, AKÝ  KEDY V ŠPANIELSKU TRÉNOVAL

Patril k trénerskej špičke svojej doby, bol rodina s Kubalom a v Barcelone rovnako ako on zanechal veľkú stopu. O Ferdinandovi Daučíkovi píše Sarthak Kumar (nie, nie ten z Kdo hulí ten umí) z portálu barcablaugranes.com.

Väčšina pozná príbeh o Lászlovi Kubalovi, ktorý prišiel do Španielska, aby mohol hrať za Maďarsko, tím emigrantov, utekajúcich pred rôznymi komunistickými režimami vtedajšej východnej Európy. Maďarsko odohralo niekoľko priateľských zápasov proti tímom ako Real Madrid, Španielsko, alebo RCD Espanyol, a počas týchto zápasov si Kubalu všimol Josep Samitier, ktorý bol neskôr šéfom skautov v FC Barcelona. Kubalovi bola ponúknutá zmluva a do klubu prišiel v roku 1950.

V rovnakej dobe sa však odohral podobný príbeh, ktorý veľmi často upadá do zabudnutia. Tento príbeh je o Kubalovom švagrovi, Ferdinandovi Daučíkovi, ktorého sestru Annu Violu si Kubala vzal za ženu v roku 1947. Daučík bol trénerom Maďarska a súčasťou dohody s Kubalom bola aj podmienka, že sa Daučík stane trénerom FC Barcelona.

A Ferdinand Daučík sa tak stal trénerom zrejme najlepšieho tímu Barcelony všetkých čias, s hráčmi ako Velasco, Cesar Rodríguez, Kubala, Nicolae Simatoc, Ramallets, Basora, alebo Joan Segarra. Tento tím sa aj slávne nazýva Barça 5-tich pohárov, keď v roku 1952 dokázal vyhrať La Ligu, Copa del Generalísimo, Copa Latina, Copa Eva Duarte aj Copa Martini Rossi. Mužstvo okolo Kubalu taktiež dokázalo vyhrať dve double (La Liga a Copa del Generalísimo) v rade v rokoch 1952 a 1953.

V tej dobe to však bolo viac ako iba o vyhrávaní trofejí. V tomto období sa Barça stávala symbolom katalánskej slobody prejavu. V jednu daždivú nedeľu roku 1951, po výhre 2:1 proti Racingu Santander, Culés odchádzali zo štadióna domov pešo. Odmietli ísť električkou ako gesto a dôkaz podpory smerom k štrajku električiek, ktorý práve v ten deň prebiehal. Frankoidné orgány toto konanie veľmi prekvapilo a Barça veľmi rýchlo začala reprezentovať viac ako iba Katalánsko – mnoho ľudí videlo klub ako neochvejného ochrancu práv a slobôd.

Po roztržke s hráčmi a vypršaní kontraktu  Daučík Barcelonu opustil v roku 1954, a odišiel do Atlética Bilbao (áno klub vtedy skutočne niesol toto meno), s ktorým dokázal vyhrať Copa del Generalísimo v roku 1955 a ligové double v roku 1956. V roku 1957 sa dokonca s Bilbaom prebojoval do štvrťfinále európskeho pohára, no vypadol na celkové skóre 5:6 s Manchesterom United.

Následne sa v roku 1957 sťahoval do Madridu, kde sa stal trénerom Atlética, s ktorým finišoval v lige na 2. mieste, čo znamenalo kvalifikovanie sa do európskeho pohára v sezóne 1958/1959 aj vďaka tomu, že Real bol obhajujúcim šampiónom. S Atléticom dosiahol na semifinále práve proti odvekému  mestskému rivalovi. Real prvý zápas vyhral 2:1 a Atlético následne na domácom štadióne Metropolitano 1:0. Keďže pravidlo o góle strelenom na ihrisku súpera vtedy nefungovalo, hral sa tretí, rozhodujúci zápas na neutrálnej pôde v Zaragoze, ktorý Real vyhral opäť 2:1. Daučík na konci sezóny v roku 1959 odišiel.

Pokračoval ako tréner Real Betis Balompié, s ktorým to dotiahol do semifinále Copy v roku 1961 a v drese ktorého si ligový debut odkrútil aj jeho syn Yanko Daučík, ktorý neskôr paradoxne hrával za Real Madrid a potom ešte dokonca zvolil kontroverzný prestup do Atlética Madrid.  V sezóne 1963/1964 trénoval Daučík nováčika La Ligy, Murciu, s ktorou finišoval na 12. mieste tabuľky a udržal ju tak medzi elitou. V sezóne 1964/1965 bol už trénerom Seville. V sezóne 1966/1967 vyhral piatu Copu so Zaragozou a umiestnil sa s ňou na 4. mieste v lige. A to bola pred ním ešte ďalšia dekáda úspechov.

Prebral Elche v čase, keď pod vedením Di Stéfana boli po 15 kolách na dne tabuľky, a doviedol ho do štvrťfinále pohára a zároveň na 11. miesto v tabuľke ligy v roku 1968. Následne sa vrátil do Betisu, ktorý práve zostúpil z La Ligy a umiestnil sa s ním na 7. mieste v Segunda División. Ďalšiu sezónu v Segunde trénoval nováčika Sant Andreu a skončil s ním fantasticky na 8. mieste.  Po odskočení si ku nováčikovi La Ligy, RCD Espanyol, s ktorým skončil 11-ty, opäť dosiahol 8. miesto v Segunde so Sant Andreu v sezóne 1973/1974. V sezóne 1974/1975 doviedol zo Segundy zostupujúce Levante až do play-off Tercera División, kde ale prehrali 1:2 na celkové skóre s Alavésom.

Jedinou škvrnou na jeho kariére ostáva tretí návrat do Sant Andreu v roku 1977, kedy s ním vypadol zo Segundy. A to všetko sa stalo po prehre v poslednom kole, kedy sa Sant Andreu stretol s Calvo Sotelo v zápase, ktorý mal priamo rozhodnúť o tom, ktorý z tímov súťaž opustí smerom dolu. Sant Andreu prehral 1:2 a padol zo 16. na 19 miesto tabuľky, čo sa rovnalo jasnému zostupu.

Daučík dosiahol mnoho úspechov s veľkými, aj s menšími klubmi. Bol veľmi úspešný ako tréner tímov, ktoré boli buď nováčikom, alebo čerstvo zostupujúcim. A na úspechy nadviazal aj za hranicami Španielska. V roku 1967 sa ujal novo vytvorených Toronto Falcons a umiestnil sa s nimi na 4. a 3. mieste. Následne klub skrachoval. Dokonca ani ako hráč nebol žiadne béčko. Na Majstrovstvách sveta v roku 1934 v Taliansku bol s Československom neúspešným finalistom. Titul samozrejme získali domáci Taliani. Lebo Mussolini.

Ak si stále nemyslíte, že Ferdinand Daučík bol najlepším trénerom všetkých čias pôsobiaci v Španielsku, mali by ste vedieť, že klub Sant Andreu, jeden z historicky najvýznamnejších katalánskych klubov,  sa po roku 1977 do Segundy už nikdy nevrátil.


Zdroje: barcablaugranes.com

Diskuze ke článku

Žádné diskuzní příspěvky. Buďte první!


Přidat komentář

Pro přidávání komentářů se musíte přihlásit
Fanklubový eshop FC Barcelona