LUIS SUARÉZ MIRAMONTES

LUIS SUARÉZ MIRAMONTES

O každom výnimočnom človeku by sa mal natočiť film, aby ľudstvo mohlo neskôr iba siahnuť, vytiahnuť a vidieť. Ticho! Kamera! Klapka – záber číslo jedna po prvýkrát. Detail tváre, mladej tváre, podľa ktorej však nemožno určiť presný vek. Nad hustým obočím sa krčí niekoľko vrások, pod ním čierny prísny pohľad, trochu mrazivý a trochu nedôverčivý. Vysoké čelo, vlasy ulízané dozadu, ostré kúty.

Detail vrátiť na polodetail. Stredná postava, na ktorej nič výrazne nevyniká. Výška 175 cm, váha 72 kg. Rovné nohy, ani do písmena X, ani do O. U nich biela lopta. Nohy sa dávajú do pohybu, lopta pred ním poslušne poskakuje, nekladie odpor. Prudký náprah a strela – lopta letí dlhou čiarou vzduchom. STOP!

Znova...

U nôh biela lopta. Nohy sa dávajú do pohybu, lopta sa pomaly kotúľa pred nimi. Blížia sa iné nohy- súperove, blíži sa ich stretnutie. Pravačka, ktorá vedie loptu ho náhle zasekne, postrčí do strany, vyhýba sa súperovým kopačkám a zase ma loptu prilepenú ku špičke. Tribúny jasajú. Bolo to rýchle, bolo to chytré, bolo to suárezovské.

Diví sa snáď niekto, že sa Luis o svoje nohy bojí? Tie nohy patria jemu, patria Barcelone, patria celému Španielsku. Tribúny s nadšením jasajú, ale jeden čas sa z nich ozýval piskot, keď sa Luis vyhýbal osobným súbojom a obchádzal tvrdé strety. Dávali mu za vzor jeho brata Pepina, jeho ľahkosť a bezstarostnosť. Luis nastupoval na zápasy nervóznejší a nervóznejší, nič sa mu nedarilo, tréma mu zväzovala celé telo, ochromovala všetky pohyby a zatemňovala mozog. Preklínal chvíľu, keď sa rozhodol byť futbalistom. Preklínal, ale nevedel svojmu prekliatu menom futbal utiecť a vzdať sa ho.

O nejaký čas nebolo o futbalistovi Pepinovi Suarézovi počuť, ale Luis Suaréz za svoje výkony zožal slávu, pretože vydržal. Pretože vždy v ňom zostal aspoň maličký úlomok viery, že futbalový romantizmus ešte nevymrel. Pretože veril, že zo všetkých barcelonských katedrál bude znieť mužný chorál najhlasnejšie na jeho počesť na štadióne Nou Camp, v tom oválnom kolose futbalových bohoslužieb.

Svetom letí správa: Luis Suaréz najlepší futbalista Európy!(prvý hráč FC Barcelony, ktorý získal Zlatú Loptu pozn. red.) Luis stojí mierne rozkročený s rukami v bok. Brázdy na čele sú plytké, skoro neviditeľné, oči jasné, ale stále vážne. Nastavuje svoju tvár fotografom.......STRIH!

....... Letecký pohľad na štadión Santiaga Bernabeua. Strih! Letecký pohľad na štadión Nou Camp. Veľkí rivali, Real Madrid a FC Barcelona. Nastupujú proti sebe v druhom kole Pohárov európskych krajín v roku 1961. Hviezdy európskeho futbalu. Jedno mužstvo drahšie než druhé. V drese Realu Santamaría, Pachin, Del Sol, Puskás, Gento a predovšetkým di Stéfano, vo farbách blaugranas Ramallets, Kubala, Kocsis, Evaristo, Czibor a predovšetkým Suaréz. Di Stéfano a Suárez, "Svetlovlasý šíp" a "Grand" . Ich nezabudnuteľné súboje o loptu a priestor na ihrisku. Pred nejakým časom v Madride uvažovali o získanie Luisa ale usúdili, že majú v kádri už dobrých futbalistov dosť. Však v 50tych rokoch nakupovali hráčov z celého sveta. Zohnali taktiež di Stéfana a Kopu. Real obhajuje päťnásobné víťazstvo v Pohári majstrov. Všetkých päť doterajších ročníkov súťaže vyhral s ľahkosťou. Ale titul majstra Španielska v posledných dvoch rokoch patril Barcelone. Preto sa obe slávne mužstvá stretli v Pohárov majstrov, prví ako obhajca trofeje, druhý ako úradujúci majster. Pred rokom sa v semifinále radoval Real, teraz bola na rade Barca- A skutočne sa aj tak stalo! Futbalový svet tak má o jednu senzáciu v kronikách futbalu naviac: "Real ten monarcha európskych pohárov číslo jedna, z neho vypadáva a to už v druhom kole!“ Nie je to nič nové, že Luisovi sa proti di Stéfanovi darí, že ho prehráva. Božský Alfredo už pomaly končí, jeho veľké futbalové umenie sa blíži ku koncu, na jeho miesto sa derie o 9 rokov mladší chlapec s nedôverčivými očami, predčasnými vráskami nad obočím a s úžasným citom v nohách – Luis Suaréz.

FC Barcelona si razí cestu do finále, kde prekvapivo prehrá s tímom, ktorý nebol v tej dobe až tak známy, ale o pár rokov neskôr dal futbalovému svetu veľa krásnych okamžikov, s Benefikou Lisabon. Krôčik pred cieľom náhle stroskotanie.

Kamera zaberá celok. Nedozerná morská hladina, v nej sa zrkadlí jasná južná obloha. Atlantik tu bije do skalnatých útesov a na inom mieste zľahka omýva piesočnatý breh. Rozpálené slnko sa na objektíve triešti ako kameň na rozbitom skle.

Strih!

Červené zapadajúce slnko, tmavá hladina, žltá pláž. Stopy chodidiel vytlačené do piesku. Bosí chlapci naháňajú po pláži hnedú loptu. Nohy s okopanými palcami sa stretávajú, piesok prská do vzduchu ako gejzír, lopta sa preplieta medzi chodidlami, plieska do píšťal a dopadá tupo do piesku, akoby vypustil dušu. La Coruňa. Mestečko na brehu Atlantického oceánu. Mali tam jedného mäsiara a tomu sa 2. Mája v roku 1935 narodil syn. Chlapca pri vstupe do života neosvietilo svetlo cez okná pôrodnej sály, ale oknom malého domčeka vedľa malého obchodíku s mäsom. Otec Luis to šiel zvestovať do krčmy. Tieklo červené víno a pomaly sa stmievalo. Hviezdna obloha. Tma posiata zlatými hviezdami. Ktorá bude jeho? Dostal meno Luis po otcovi. Takých chlapcov po plážach La Coruni behalo stovky. Bosých, s otlčenými palcami a modrinami na píšťalách. Luisova matka sa vždycky mračila, keď syn prišiel domov so šrámami. Hnevala sa a vyhrážala sa mu, že ho už nikam nikdy nepustí, pretože sa nehodlá pozerať na jeho rozbité nohy. "Ja musím, chalani čakajú," trval na svojom Luis. "Nikam nepôjdeš!" ozvalo sa rozhodne. Nominovali ho do juniorského výberu Galície pre zápas s Madridom. Výstup s matkou trval tak dlho, že na zraz prišiel neskôr....

Fabril Deportivo La Coruňa a Real Deportivo La Coruňa boli jeho prvé zastávky vo futbalovom svete. Filmové zábery sa nezachovali iba niekoľko fotografií. Ani na jednej sa nesmeje. Sny španielskeho chlapca sú odvážne: zdá sa mu v nich o Reale Madrid a FC Barcelone. Sny španielskeho chlapca sú odvážne a preto na úsmev moc miesta neostáva. Luis nikdy nechcel pokračovať v otcových krokoch a stať sa mäsiarom. V otcových očiach kvôli tomu neuvidel jedinú výčitku. Tie predsa nerozdáva človek, ktorý sám futbalu upísal dušu, aj napriek tomu že po svadbe si musel niekoľkokrát zahryznúť do jazyka.

Detail tváre. Zvláštne pátravé oči, oči hypnotizujúce a röntgenujúce. Tento muž dostal nespočet prezývok ako otrokár, diktátor, kúzelník, čarodejník a bohviekoľko ešte. Helenio Herrera, alebo jednoducho HH.
Zatiaľ čo HH pôsobí v Belenenseu Lisabon, Luis prežíva tvrdé začiatky v FC Barcelona. Na brehu Stredozemného mora si ťažko zvyká. Nie na podnebie, to samozrejme nie, ale futbalová aklimatizácia prebieha pomaly. Iný štýl, iný život. Ozývajú sa fyzické aj duševné problémy. Jeho futbal sa rúca. Vedenie Barcelony uvažuje veľmi prakticky. "Miluje toľko loptu, že mu ju musím brať," prihovára sa za Luisa tréner Domingo Balmaya. "Musí sa naučiť len jedno – rýchlu kľučku. Má z nej strach, ale nebojte sa, nepovolím a niekedy ho tá kľučka preslávi." Vedenie tak nakoniec Luisa nepredalo. Za to tréneri sa vymenili. Namiesto Balmaya prišiel Herrera. Prišiel v prestrojení za Lusiov osud. Teraz tu je a všetko sa mení.

HH sa narodil španielskym rodičom v Argentíne, ako trojročný sa ocitol v Maroku a neskôr v Paríži, kde prijal francúzske občianstvo. Ako futbalista nič neznamenal, ale jeho trénerské umenie vojde do futbalových dejín. Vie štyri svetové jazyky, postupne sa stáva trénerom množstva klubov a vedie tri reprezentačné výbery: Francúzska, Španielska a Talianska. Teraz trénuje Barcelonu. Zavádza náročný atletický tréning. Luis je nadšený.
"Herrera je skutočne úžasný! Vie v nás vyvolať takú morálnu silu, o ktorej nemáme vôbec tušenia. Presvedčí tých najslabších, že nemajú nikomu závidieť, že sa každému vyrovnajú."
Raz Barcelona prehráva s Realom v polčase 0:2. Herrera však presvedčuje hráčov, že sú lepšie mužstvo a že sa Real, čo nevidieť zhrúti. V druhom polčase Barca strieľa 4 góly a jej konto zostáva nedotknuté. HH zostáva v Barcelone iba dva roky. Keď neskôr zostavuje mozaiku milánskeho Interu, stále myslí na toho chlapca s očami, ktoré sú tak podobné jeho vlastným – na Luisa Suaréza. Vysiela do Barcelony poslov a tí sa vracajú s pozitívnou správou. HH pripravuje futbalovému svetu prekvapenie. Z Barcelony prichádza ako priebojný útočník, v Interi sa z neho stáva hráč stredu poľa, akého potrebuje „catenaccio.“ Nie je to HH, kto s tým obranným systémom prišiel. Prvým bol Nereo Rocco, ako tréner US Triestina vymyslel obranu proti obrovským gólovým prídelom od veľkých a bohatých talianskych klubov, nakupujúcich vynikajúcich zahraničných útočníkov. HH túži systém rozvinúť a jeho pomocou dobiť svet. Čoskoro sa začína hovoriť o "systéme pružiny" . Luis nastupuje s osmičkou na chrbte, ale nehrá útočníka. Tú najdôležitejšou časťou „pružiny“ je stredové trio so Suarézom, Crsom a najčastejšie s Bedinom. Luis sa pohybuje od jednej 16tky k druhej, je iniciátorom jednoduchých rýchly akcií, ale musí pracovať aj v defenzíve. Stredový hráč v „catenacciu“ má pomáhať aj v defenzíve a hráč takých kvalít ako je Luis musel zakladať aj útočné akcie v hĺbke poľa. Mnohí odborníci neskôr tvrdia, že podľa Herreru aj iní tréneri stiahli do stredu poľa Bobbyho Charltona, van Himsta, Alberta, Riveru a ďalších a dali im nové úlohy.
Zastaviť! Tu končia všetky úvahy.

Teplý madridský večer druhej polovice Júna roku 1964. Na štadión Santiaga Bernabeua prúdia z každej strany ľudské „rieky“. Obvykle tu bijú srdcia pre Real Madrid. Ale dnes je to iné, dnes sa tu kráča pod španielskymi vlajkami. Blíži sa zahájenie finále Pohárov európskych krajín, neskôr premenovaného na Majstrovstvá Európy. Je úplne jedno aké klubové farby normálne obliekajú – v nasledujúcich minútach budú biť za Španielsko. Všetci aj, Cudzinec, Luis Suaréz z Interu Milán. Realu Madrid aj FC Barcelona sa dostáva obdivu po celom svete a slávu, národnému mužstvu Španielska sa do tejto chvíle moc nedarilo. Ako napríklad v roku 1962 v Chile.... Vtedy prišiel španielske farby hájiť nielen Suaréz. Z Milána sa ponáhľal aj Helenio Herrera, aj keď Francúz, Španieli ho posadili na trénerskú stoličku svojho mužstva. Každý súper mal pri pohľade na zostavu Španielska právo blednúť a báť sa. Iba útočná päťka: Del Sol, Puskás, Martinez, Suarez, Gento! Čo meno, to futbalový gigant. Lenže hneď prvý zápas proti mužstvu Československa zasadilo Španielom zdrvujúcu ranu pre ich sebavedomie. Útok hviezd kontroloval loptu, ale ako by tých individualít bolo vedľa seba až príliš. Každý chcel zápas rozhodnúť a nakoniec sa to 10 min. pred koncom na opačnej strane podarilo drobnému Štibrányimu. Po tesnej výhre 1:0 nad Mexikom nasledovala druhá prehra, tentokrát s Brazíliou – a to znamenalo definitívny koniec. A tak sa bez najmenšej slávy Luis vracal do Milána spolu s Herrerom. Reprezentačný debut si však odbil už v roku 1957 pri zápase s Holandskom. Doma v Barcelone sa, ale v tú dobu ešte krčil v tieni veľkého Kubalu.

Teraz sa však píše rok 1964 a Luis dorazil do Madridu bez HH. Španielsku reprezentáciu vedie tréner Villalonga. O Luisovi hovorí: "Stačí, keď sa dostaví k mužstvu tesne pred zápasom. Nie je nutné, aby sa s niekým zohrával. Taký futbalista ako on iba vybehne na ihrisko a hrá." Španieli zahájili tento ročník Pohárov európskych krajín postupom cez Rumunsko, keď v Madride vyhrali 6:0 a v Bukurešti prehrali 1:3. V druhom kole to bolo ťažšie: v Seville so Severným Írskom iba remizovali 1:1, postup zachránila až výhra 1:0 v Belfaste. V štvrťfinále si hladko poradili s Írskou republikou najprv v Seville 5:1 a v Dubline taktiež vyhrali 2:0. V madridskom semifinále sa stretnú mužstvá Španielska, ZSSR, Maďarska a Dánska. Zo španielskeho mužstva, ktoré vybuchlo na MS v Chile v roku 1962, neostal nikto. Okrem Luisa Suaréza. Jeho vynikajúce výkony za milánsky Inter, v tej dobe najlepšie klubové mužstvo na svete, nešlo prehliadnuť. On najskúsenejší, 29ročný, sa má stať v madridských bojoch režisérom hry. Semifinále s Maďarskom rozhoduje Suarézovo mužstvo až v nastavenom čase výsledkom 2:1. Tým ZSSR poráža Dánsko hladko 3:0. Finále Španielsko vs ZSSR pred zrakmi nabitého štadiónu Realu Madrid a miliónov televíznych divákov po celom svete...Luis operuje na veľkom priestore, ale je to ťažké. Polčas 1:1 nič nerieši. Veľká dráma vrcholí v záverečnej fáze zápasu. Marcelino je tým šťastlivcom, ktorému sa podarí prekonať Leva Jašina v sovietskej bránke. Španielsko víťazí 2:1. Luis tak neprišiel zbytočne. Prišiel, hral a vyhral, presne ako povedal tréner Villalonga.

Kamera!

Pohľad na strechu milánskeho dómu, ten skvost gotiky. Strih! Tváre žien pri bohoslužbe! Strih! Štadión Interu s rozžiarenými reflektormi. Strih! Napätie fanúšikov Interu. Strih! Luis Suaréz s loptou na kopačkách. Skoro rovnaký pohľad ako pred rokmi, len vrásky sú väčšie a nad nimi o niečo redšie vlasy. Každého to proste stretne, Teraz je na rade on. Futbalový súmrak.
"Toto, už nie je futbal pre mňa." hovorí. To síce tvrdí, ale na ihrisku zostáva.
"Viem, že vinnou svojich názorov mám dosť nepriateľov. Ale tvrdím, že na MS v 1966 v Anglicku, prestal byť futbal hrou. Vládne mu tvrdosť a agresivita. Musím zobrať súperovi loptu za každú cenu – to už nie je futbal. Veľké zápasy mi pripomínajú bojové bitky."
Luis obdivuje Brazílčanov. Samozrejme Pelého, Gersona, ale za najväčšieho futbalistu histórie považuje Didiho. Svoje prekrásne roky v Milánskom Interi, ktorému pomohol 2x k triumfu v Poháre Majstrov a Medzikontinentálnom pohári a sebe po prvom mieste a ešte dvakrát k druhým (1961 a 1964) a jednému tretiemu (1965), končí na mieste zadného stopéra. Svoje hráčske skúsenosti a prehľad dokáže predať aj na takomto poste. Hrá čisto, fauluje minimálne a predsa v osobných súbojoch vyhráva. Nepotrebuje k tomu hrubú silu.

Strih!

More piesočná pláž. Odniekiaľ z diaľky počuje zlovestný hlas. Nerozumie mu. Je zase na skok doma, trávi tu dovolenku. Až z novín sa dozvedá, že Inter sa zriekol jeho služieb a predáva ho Sampdorii Janov! V 35tich rokoch už nič iného čakať nemohol, len sa to mohlo odohrať trošku dôstojnejšie.

Strih!

Pláž v La Coruni. Bosí chlapci naháňajú bielu loptu. Kamera sa vzďaľuje. Chlapcom nie je vidieť do tváre. Sú to chlapci zo súčasnosti? Alebo sa vrátil čas a jedným z tých čiernovlasých chlapcov je Luis Suaréz?...

Úspechy: majster Európy (1964), 2x víťaz Pohárov majstrov európskych krajín (1964, 65), 2x víťaz Interkontinentálneho poháru (1964, 65), 3x majster Talianska (1963, 65, 66), 2x majster Španielska (1959, 60), 2x víťaz Veľtržného poháru (1958, 60), 2x víťaz Španielskeho poháru (1957, 59), víťaz Zlatej lopty (1960).


Diskuze ke článku

Žádné diskuzní příspěvky. Buďte první!


Přidat komentář

Pro přidávání komentářů se musíte přihlásit
Fanklubový eshop FC Barcelona